Pri meraní magnetickými prístrojmi leží nulový smer v smere, ktorý je za určitých okolností nemenný. Je to smer magnetického severu (meridiánu), v ktorom magnetická ihla zaujme polohu. Na meranie vodorovných magnetických smerov možno okrem magnetických prístrojov (buzol) použiť aj magnetické usmerňovače ako doplnky výstroja bežných teodolitov [3, 30], v ktorých sa využíva magnetická ihla.

Magnetický azimut možno definovať ako uhol, ktorý zviera trigonometrická (alebo iná) strana so severnou vetvou magnetického meridiánu. Meria sa v smere pohybu hodinových ručičiek od meridiánu po orientovanú stranu. Malý uhol medzi magnetickým a astronomickým poludníkom sa nazýva magnetická deklinácia a označuje sa D (obr. 13.1 ).

Na obr. l3.1a ide severná vetva magnetického poludníka na západ od severnej vetvy astronomického poludníka, ide o západnú alebo zápornú deklináciu (-D). Na obr. l3.1b je odchýlený severný pól na východ a deklinácia jé východná -kladná (+D). Tam, kde sa magnetický a astronomický poludník stotožňujú, deklinácia je nulová (D = 0).

(závisia od otáčania Zeme), mesačné, ročné (závisia od obehu Zeme okolo Slnka) a po storočiach. Denné zmeny dosahujú najväčšiu intenzitu v letných mesiacoch. Magneticky je najpokojnejší nočný čas od 20.00 h do 4.00 h a vtedy sa aj magnetická deklinácia približuje svojej strednej hodnote. Zmeny deklinácie s miestom vidno na magnetických mapách, na ktorých sú vyznačené čiary spájajúce miesta rovnakej deklinácie-izogóny (obr. 13.2). Izogóny prebiehajú približne v smere zemských poludníkov, takže najväčšie zmeny sú v smere východ-západ; u nás dosahujú asi 3'"s°" na 40 až 50 m.

t - epocha hľadanej deklinácie.

Z mapy izogón pre Trenčín dostaneme hodnotu

Takto vypočítaná hodnota deklinácie nie je celkom presná, pretože na jej skutočnú hodnotu pôsobia miestne poruchy, ktoré nie sú konštantné, ale ovplyvnené premenlivými faktormi z oblasti mimo Zeme.

Magnetickú deklináciu a jej zmeny zaznamenávajú magnetické observatóriá v Prúhoniciach a v Hurbanove. Na presné meranie azimutov treba však určiť deklináciu v čase merania priamo na orientačnej priamke magnetickými deklinátormi napr. v banskom meračstve (pozri kap. 15), čiže tam, kde sa merajú magnetické azimuty. Magnetickú deklináciu môžeme približne určiť aj z údajov na mapových listoch stredných mierok ČSFR.

Magnetické prístroje a pomôcky na určenie magnetických azimutov využívajú vlastnosti geomagnetického poľa. Magnetická ihla (magnetika), zavesená na vlákne alebo podopretá v ťažisku, v geomagnetickom poli (pôsobením jeho vodorovnej zložky vo vodorovnej rovine) zaujme polohu, v ktorej jej severný pól smeruje k magnetickému severu Sm. Ak sa k magnetke vhodnou konštrukciou zostrojí delený kruh, zámerná pomôcka a ďalšie prvky optických teodolitov, možno takýmto prístrojom merať magnetické azimuty Amg jednotlivých smerov a z ich rozdielov určovať uhly medzi nimi.

vybrúsené z tvrdého polodrahokamu. Magnetka spočíva ložiskom na oceľovom hrote, ktorý je umiestnený v strede deleného vodorovného kruhu. Magnetka s kruhom sú uzatvorené v zasklenej nádobke z nemagnetického kovu (obr. 13.3).

Podľa veľkosti magnetky, stupnice, typu zámernej pomôcky, ostatných doplnkov a celkového konštrukčného usporiadania týchto celkov rozoznávajú sa obyčajne tri druhy magnetických uhlomerných pomôcok a prístrojov:

Kompas tvorí magnetka, umiestnená v kruhovom puzdre z neferomagnetického kovu a kruhovou libelou, prípadne ďalšími doplnkami. Podľa účelu použitia rozoznávame topografické, banské, geologické, prípadne iné kompasy.

Kompas doplnený zámerovým zariadením sa nazýva buzola [l, 3]. Buzoly sú dnes prekonané a nahrádzajú ich magnetické usmerňovače ako príslušenstvo k teodolitu. Toto riešenie je výhodné aj preto, že po zistení polohy magnetického meridiánu (koincidenciou) využívame na meranie uhlov presné čítacie pomôcky teodolitov.

Takto doplnený teodolit sa nazýva buzolový teodolit. Buzolový teodolit v podstate má všetky prvky optického teodolitu, ale s nižšou presnosťou merania uhlov. Niektoré z nich možno po vypnutí funkcie magnetového kruhu použiť aj ako bežné optické teodolity príslušnej kategórie, ako napr. buzolový teodolit MOM Te-ES (obr. 13.5) na ktorom sa číta diametrálne a s presnosťou 10'"s. Buzolový teodolit Wild TO má čítanie vodorovných smerov tiež 10'"é s optickou digitalizáciou (presnosť ustálenia magnetického kruhu 30'"s).

Magnetické azimuty možno merať buď priamo, alebo nepriamo. Pri priamom meraní sa čítajú azimuty priamo na buzolovom vodorovnom kruhu. Na stanovisku sa urovná prístroj a magnetka sa uvoľní, potom sa meria na jednotlivé body osnovy. Pred čítaním obidvoch hrotov magnetky sa vždy ľahkým ťuknutím na krycie sklíčko buzoly uvedie magnetka presne do smeru magnetického meridiánu. Pri čítaní sa použije lupa a merač sa postaví v smere osi magnetky, aby zabránil vzniku paralaxy. Z oboch čítaní sa zoberie aritmetický priemer.

Pri nepriamom meraní čítame na normálnom kruhu teodolitu. Možno použiť teodolitové buzoly (dnes zastarané), buzolové teodolity a teodolity s magnetickým usmerňovačom. Najskôr sa uvedie zámerná rovina približne do smeru magnetického poludníka, potom sa magnetka uvoľní a alidáda sa jemnou pohybovkou natočí tak, aby hroty magnetky splynuli s ryskami 0° až 180° (alebo keď hroty usmerňovača koincidujú). Potom sa číta údaj kruhu. Nastavenie hrotov magnetky a čítanie sa niekoľkokrát opakuje z obidvoch strán. Zo všetkých hodnôt sa vypočíta aritmetický priemer azimutu Ams. Príklad merania magnetických azimutov je na