Mapovanie je súbor činností, ktorých výsledok je vyhotovenie mapy. Patrí sem vyšetrovanie v teréne - určuje predmety merania v prírode, ktoré budú obsahom vyhotovovanej mapy. Na vyšetrovanie v teréne nadväzuje vlastné meranie, t.j. určovanie polohy predmetov merania, napr. lomových bodov na vlastníckych hraniciach, prípadne určovanie nadmorských výšok, ktoré sa používa na vyjadrenie výškovej členitosti zemského povrchu. Namerané hodnoty a vypočítané výsledky sa využívajú pri konštrukcii mapy a zobrazení jej obsahu. Pôvodné mapy sú teda výsledkom meračských prác v teréne a využívajú sa ako spoľahlivý podklad pre tvorbu odvodených máp, napr. fotografickým zmenšením a úpravou obsahu podkladovej mapy.

Mapy sprevádzajú ľudskú kultúru od jej začiatku, úzko súvisia so životom každej spoločnosti, vznikajú z jej potrieb a odrážajú úroveň vzdelanosti danej spoločnosti. Rozvoj mapovania sa viaže na ostatné vedné odbory, napr. astronómiu, matematiku, fyziku a kartografiu.

Za kolísku zememeračstva sa považuje Egypt. Svedčia o tom viaceré zachované pamiatky. Na egyptskú a mezopotámsku kultúru nadviazali Gréci a Rimania, ktorí ju šírili v Európe. Aj v Číne a u starých kultúrnych národov Ameriky jestvujú doklady na vtedajšiu dobu o vysokej úrovni máp.

Mapy sú nepostrádateľnou súčasťou života našej spoločnosti. Bez nich sa nezaobíde žiadne hospodárske odvetvie. Používajú sa na plánovanie, projektovanie, evidenciu rôznych údajov. Veľmi názorná je predstava využitia mapy v doprave, poľnohospodárstve, stavebníctve, pri ťažbe nerastov, uplatňujú sa tiež v miestnych úradoch pre územné plánovanie, tvorbu a ochranu životného prostredia, pre potreby pamiatkovej starostlivosti a v mnohých ďalších odboroch. Vývoj v mapovaní ide ruka v ruke s vývojom našej spoločnosti a je predmetom intenzívnej výskumnej práce. Plnenie úloh, ktoré sa kladú na tvorbu máp významne pomáha pri realizácii cieľov hospodárskeho a sociálneho rozvoja našej spoločnosti.

Výsledkom mapovacích prác je teda mapa. Vzniká jednorazovou činnosťou a zachytáva stav v okamihu mapovania. Dátum, ku ktorému vykazuje mapa zobrazený stav, býva pri nej obvykle vyznačený. Ak má však mapa dlhodobo slúžiť danému účelu, musí sa udržiavať v súlade so skutočnosťou, to znamená, že sa do nej musia postupne doplňovať všetky zmeny v obsahu, ktoré v prírode nastali. Už pri vzniku mapy sa musí určiť akým spôsobom a kto bude mapu udržiavať a tým zachovávať jej úžitkovú hodnotu.

Mapovanie prešlo dlhodobým vývojom. Na zabezpečenie jednotnosti mapového diela sú spracúvané, prerokované a schválené záväzné technické predpisy. Sú to česko-slovenské štátne normy, smernice, inštrukcie, metodické návody, technologické postupy, pokyny a pod. Ich dôsledným dodržiavaním sa zabezpečuje stanovená presnosť, hospodárnosť, úplnosť, jednotnosť obsahu a grafického vyhotovenia.

Vo vývoji mapovania možno sledovať rôzne príčiny, ktoré viedli k vzniku máp. Medzi nimi vystupujú do popredia tri hlavné príčiny a záujmy:a) Záujem na vyhotovení mapových podkladov na daňové (fiškálne) a poľnohospodárske účely,na vojenské účely a na technické účely.

Prvé mapy na účely poľnohospodárskeho plánovania a daňové účely sa vyhotovovali v Egypte a v iných krajinách Blízkeho východu a južnej Európy. Zachoval sa papyrus "Komogramatikus", ktorý obsahuje náčrty pozemkov a výmeru celého územia mesta Kerkosiris, pozostávajúci z výmery mesta, kráľovských pozemkov a pozemkov súkromníkov, záhrad, pasienkov a neúrodnej pôdy.

Obr. 1.1. Jeden z najstarších plánov pozemku rozdeleného na časti, ktorých dĺžkové a plošné miery sú zaznačené klinovým písmom (z babylonských pamiatok)

Tieto záznamy boli už pozemkovým katastrom (súpisom pozemkov). Strediskom vedy v Egypte bola alexandrijská knižnica, ktorá sa okrem iných vedných odborov zaoberala tiež praktickou geometriou. V rokoch 170 - 100 pred n.l. pracoval v tomto odbore aj slávny matematik a fyzik Heron, ktorý vo svojom diele "Dioptrika" uvádza staroegyptské technické meračské predpisy, ktoré sa používali celé stáročia. Aj Rimania pri kolonizácii dobytých území prideľovali pozemky na základe mapovania. Určovali výmery pozemkov a ich výnos, kvalitu pozemkov, počet viničových krov, výnos rybárstva, soľných baní a pod. Mapovanie na poľnohospodárske a daňové účely dosiahlo najväčší rozvoj a dokonalosť v katastrálnych bavorských, česko-slovenských a švajčiarskych mapách (obr. 1.l, obr. 1.2, obr. 1.3).

Obr. 1.2. Mapa Česko-slovenského pozemkového katastra mierky 1 : 1000

Na vojenské účely vyhotovovali najstaršie mapy najmä národy, ktoré bojovali, či už útočili, alebo sa bránili. Rimania určovali na vojenské účely šírky riek, výšky kopcov, hradieb a pod. Vyhotovovali mapy ciest, nazývané itinerária , ktoré sa skladali z dvoch častí. V časti picta sa zakresľovali cesty,, zastávky, vzdialenosti miest, vojenské tábory, v časti scripta sa uvádzali záznamy o staniciach, ubytovacích možnostiach, miestach na prepriahanie a pod. Známe itinerárium je Peutingerova mapa z roku 1265, je to itinerárium vyhotovené pravdepodobne v r. 393 n.l. Nemá matematický základ, je len približným náčrtom ciest (obr. 1.4). Z Babylónie sa zachovali vojenské opevňovacie plány staré viac ako 4000 rokov (obr. 1.5). Neskôr mali veľký význam pre vojenské a obchodné plavby tzv. "portolány", na ktorých bolo pomerne presne vyjadrené pobrežie. Vznikali hlavne v Taliansku po vynájdení kompasu, priamky znázorňovali smer plavby. Využívali sa tiež pri objaviteľských námorných cestách, používal ich aj Krištof Kolumbus (obr. 1.6).

Obr. 1.3. Základná mapa ČSFR 1 : 20 000

Obr. 1.4. Vojenská rímska mapa podľa Peutingerovej mapy

Obr. 1.5. Starý plán babylonského opevnenia

Obr. 1.6. Portolánová (kompasová mapa)

V Napoleonovej dobe vznikali mapy s novým určením obsahu - topografické mapy. Tieto mapy prehľadným spôsobom kartografického znázornenia predmetov merania a vyšetrovania, ich generalizáciou, či zdôraznením poskytujú všeobecnú orientáciu v danom území. V roku 1808 nariadil Napoleon vojenské topografické mapovanie v mierke 1 : 40 000, z ktorej bola odvodená "mapa Francúzska pre generálny štáb" v mierke 1 . 80 000. Mapy boli na vtedajšiu dobu dokonalé, polohopis sa preberal z práve vyhotovených katastrálnych máp a výškopis sa domeriaval. Terén je v topografických mapách znázornený kombináciou šráf, kót a vrstevníc (obr. 1.7).

Na technické účely sa objavujú mapy už v začiatkoch mapovania. Zakresľovali sa prehľadné a presné plány miest a budov (obr. 1.8).

Obr. 1.7. Topografická mapa mierky 1 : 10 000

Obr. 1.8. Plán starého mesta Pražského z doby okolo roku 1650

V súčasnosti sú technické mapy nepostrádateľné pre investičnú výstavbu vo všetkých odvetviach národného hospodárstva vrátane bytovej výstavby. Používajú sa na projektovanie inžinierskych a dopravných stavieb, napr. na výstavbu pražského metra alebo na výstavbu jadrových elektrární. Sú nevyhnutné pre územné plánovanie, pre ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu, tvorbu a ochranu životného prostredia. Vyhotovujú sa technické mapy miest, ktoré podrobne zobrazujú v urbanizovaných obvodoch technické objekty a technické zariadenia na povrchu, pod povrchom a nad ním (obr. 1.9.). Využívajú sa na prevádzkové, plánovacie, projekčné a evidenčné

Obr. 1.9. Technická mapa mesta mierky 1 : 500

účely. Podobne sa vyhotovujú aj základné mapy závodov. Mapy malých stredných a veľkých mierok sa využívajú tiež pre potreby vedy- a kultúry, miestnych úradov, pre školskú výuku a pre verejnosť.

Plnenie náročných požiadaviek na mapy sa úzko spája s progresívnym rozvojom mapovania, s prepracovaním efektívnych technológií ich tvorby, so zvyšovaním hospodárnosti a produktivity práce.

Definícia mapy je zložitá a môže sa formulovať rôznym spôsobom. V Slovníku geodetického a kartografického názvoslovia sa mapa definuje ako zmenšený generalizovaný konvenčný obraz kozmu, nebeských telies, Zeme, prevedený do roviny pomocou matematických (definovaných) vzťahov (tzv. kartografickým zobrazením), ktorý ukazuje podľa zvolených hľadískpolohu, stav a vzťahy prírodných, sociálno-ekonomických a technických objektov a javov. Mapami sú aj obrazy kozmických telies, napr. planét či Mesiaca, ale hlavnou úlohou mapovania je vytvoriť obraz zemského povrchu. Mapa je teda zmenšený rovinný obraz zemského povrchu, ktorý vznikol zobrazením jeho priemetov na zvolenú referenčnú plochu (elipsoid, guľu) a kartografickým zobrazením sa previedol do roviny mapy. Zaoblenú referenčnú plochu, ktorá nahrádza povrch Zeme, nemožno zobraziť do roviny jednoduchým spôsobom, napr. len zmenšením častí zemského povrchu, ale musia sa použiť zložitejšie zobrazovacie postupy. Rôznymi zobrazovacími postupmi sa zaoberá matematická kartografia, ktorej hlavnou časťou je teória prevodov údajov z referenčnej plochy do roviny mapy. Pri zobrazovaní predmetov a javov na zemskom povrchu do mapy je nevyhnutná kartografická generalizácia. Kartografická generalizácia je výber, grafické zjednodušenie a zovšeobecnenie objektov, javov a ich vzťahov pre grafické vyjadrenie v mape. Stupeň kartografickej generalizácie závisí od účelu mapy a jej mierky. Pri zobrazovaní objektov a javov na mape sa používajú mapové značky, ktoré zvyšujú informačný obsah máp, ich prehľadnosť a názornosť. Moderná mapa sa musí spracovať tak, aby vyhovovala danému účelu, aby jej obsah bol vecne správny, geometricky presný, v možnostiach danej mapy úplný, no prehľadný a zrozumiteľný. Mapa má byť po grafickej stránke dokonalá a na veľmi dobrej, estetickej úrovni. Užívatelia posudzujú mapovanie podľa jeho konečného výsledku - mapy a veľakrát ani nevedia, aké sú etapy jej tvorby pracné a náročné (obr. 1.10).

Obr. 1.10 Základná mapa ČSFR 1:5000 doplnená výškopisom

Plán je mapa malej časti zemského povrchu, ktorý je pre ňu považovaný za rovinu. Vyhotovený je spravidla vo veľkej mierke ( 1 : 200, 1 : 500 a pod.), v miestnom súradnicovom systéme, ktorého osi, orientácia a počiatok sa zvolia tak, aby vyhovovali pre zameranie územia menšieho rozsahu a miestneho významu. Výškopis sa vyhotovuje v miestnom výškovom systéme, ktorého nulová plocha sa zvolí tak, aby vyhovovala pre meranie miestneho významu. Názov plán sa používa tiež pre zjednodušenú mapu mesta alebo obce. Pri vyhotovovaní plánov sa zanedbáva zakrivenie Zeme. Mierka nie je pre označenie plánu rozhodujúca, rozhodujúca je rozloha (maximálne 700 km ). Veľakrát sa používajú nejednotné názvy plán . a mapa. Predtým sa používali názvy Základný plán závodu alebo Jednotný železničný plán, teraz sa používajú Základná mapa závodu, Jednotná železničná mapa. V praxi sa odporúča dať vždy prednosť názvu mapa tam, kde obsah pojmu mapa vyhovuje výkladu tohto názvu. Názov plán. sa vyskytuje pri podkladoch pre určité miestne úlohy, napr. polohopisný a výškopisný plán (obr. 1.11), alebo pri úradných technických listinách napr. geometrický plán.

Obr. 1.11. Polohopisný a výškopisný plán 1:500

Meračský náčrt je grafické a predtým aj číselné vyjadrenie výsledkov podrobného merania a vyšetrovania, ktoré je podkladom alebo jedným z podkladov na zobrazenie obsahu mapy. Vyhotovuje sa pri meraní priamo v teréne, predmety merania sa v ňom zobrazujú len približne. Na dolnom okraji meračského náčrtu sa uvádza mierka, napr. 1 : 500, ktorá nemusí byť kvôli prehľadnosti vždy dodržaná. Polohopisný náčrt sa vyhotovuje pri zameriavam polohopisu. Prv sa do nej zapisovali aj merané údaje (staničenie, kolmice uhol, dĺžka). V súčasnosti sa do náčrtu zapisujú spravidla len čísla bodov a merané údaje sa zapisujú do zápisníka. Na spracovanie výsledkov meraní sa využíva výpočtová technika. Výškopisný náčrt obsahuje nevyhnutné informácie o výškovom meraní, t.j. čísla podrobných výškových bodov a schematický nákres terénnych tvarov.

Meračské náčrty sa využívajú ako podklady na vyhotovovanie a doplnenie máp a na vytyčovanie v teréne. Meračské náčrty sú neoddeliteľnou súčasťou mapového diela, nevyhnutným dokumentom mapovacích prác, a preto sú tiež súčasťou geodetickej dokumentácie (obr. 1.12).

Obr. 1.12. Meračské náčrty, polohopisný, výškopisný

1.2 Prvé mapy, berné ruly, jozefínsky kataster

Prvé mapy, ktoré vznikali na našom štátnom území sa zostavovali len podľa predpisov, náčrtov, alebo len informácií o cestách. V okrasných rámoch sa vytvárali mapy, ktoré nemali geodetické základy ani geometrickú presnosť. Obsahovali komunikácie, vodné toky, lesy, hory, znázorňovali sídla. Vyhotovovali ich nadaní jednotlivci pre správne, obchodné alebo vojenské účely. Väčšinou v malých mierkach. Označujú sa spravidla menom svojho autora. Dnes majú veľkú umeleckú hodnotu.

Za najstaršiu mapu na území Čiech sa považuje mapa vytlačená v r. 1518 v tlačiarni lekára a tlačiara Mikuláša Klaudyána v Mladej Boleslavi.

Vlastná mapa zaberá len spodnú tretinu a má rozmer 46 x 55 cm. Celá tlač je 126 cm vysoká a 64 cm široká. V hornej časti je obraz kráľa Ľudovíta, znaky krajín, v ktorých vládol, rôzna alegória a päť radov erbov s menami a funkciami najvyšších zemských hodnostárov. Mapa obsahuje 280 sídiel rozdelených podľa vlastníctva vrchnosti a vyznania obyvateľstva, vody, komunikácie s vyznačením miľníkov, pohoria a lesy znázornené stromčekovitými značkami. Klaudyánova mapa patrí medzi prvé podrobné mapy s komunikačným obsahom. Nápadným znakom mapy je jej orientácia (dnes severná). Približná mierka mapy je 1 : 686 000 (obr. 1.13).

Obr. 1.13. Klaudyánova mapa

Druhá mapa je od Jána Crigingera, vytlačená v r. 1586. činnosť Jána Crigingera sa rozvíja v troch oblastiach: literárnej, teologickej a kartografickej. Jeho kartografická tvorba bola najvýznamnejšia, vyhotovil mapu

Čiech a Saska. Mapa Čiech je podrobnejšia ako mapa Klaudyánova, je tam 292 sídiel, ktoré sú označené krúžkami a skupinkou charakteristických bodov. Ďalej obsahuje podrobne riečnu sieť a horstvá. Mierka mapy je asi 1 : 638 000.

Tretiu mapu, veľmi podrobnú, vydal pražský mešťan Pavol Aretin z Ehrenfeldu v r. 1619. K mape bol vydaný register obsahujúci 1157 miest, ktoré možno vyhľadať pomocou súradníc v českých míľach. Sú tu prvýkrát vyznačené hranice Čiech a celé Čiech sú rozdelené do vtedajších 15 krajov. Nákres ciest chýba, je tu len Zlatý chodník a Nová cesta. Hory sú vyjadrené pahorkovou metódou, mierka je asi 1 : 504 000 (obr. 1.14).

Obr. 1.14. Aretinova mapa

Ďalšie mapy Čiech sú od Jána Sticha a Mórica Vogta. Stichova mapa obsahuje podrobne pohraničné colné zariadenia v Čechách, Vogtova mapa má podrobný miestopis. Tieto mapy sa veľmi neodlišujú od predchádzajúcich.

Prvú samostatnú mapu Moravy vypracoval cisársky matematik a lekár Pavol Fabricius v r. 1569. Je vytlačená zo 6 medirytín v mierke 1 : 288 000. Mapu spracoval na základe vlastného poznania a overoval ju meraním.

Mapa má rám a zemepisnú sieť. Náplň nie je rovnomerná na všetkých miestach. Morava má 347 miestnych názvov. Horopisná a vodopisná náplň je veľmi podrobná, osobitne povodie hornej Moravy. Kresba reliéfu je vyhotovená kopčekovým spôsobom, kresba lesov stromčekovým spôsobom. Pri ďalších vydaniach sa upravovala (obr. 1.15).

Obr. 1.15. Fabriciova mapa

Dokonalejšou mapou Moravy je mapa Jána Ámosa Komenského z r. 1627. Vznikla na podklade dlho zhromažďovaného materiálu. Aj keď Komenský netvoril mapu na základe merania, celú krajinu prešiel, dobre ju poznal, čerpal tiež od miestnych znalcov, a mohol preto spoľahlivo vykonať opravy na dovtedajšej Fabriciovej mape. Jeho mapu vytlačili v Amsterdame, kde svedomite a verne reprodukovali predlohu. Obsahuje hustú sieť vodných tokov s vyznačením mostov. Terén je znázornený kopčekovým spôsobom, lesy stromčekovým. Pre druhy pozemkov použil Komenský značky, z ktorých značka vinice sa používa dodnes. Názvoslovie v mape je české aj nemecké, Komenskému išlo o to, aby mapa vyhovovala ľuďom oboch jazykov. Je ozdobená obrazmi miest Polnej, Olomouca, Brna a Znojma. Mierka je asi 1 : 470 000. Od r. 1627 sa vydávala viac ako 100 rokov a nikdy nevymizla z pamäti historiografov kartografie (obr. 1.16).

Autorom tretej pôvodnej mapy Moravy vydanej v r. 1692 je Juraj Matyáš Vischer. Juraj Matyáš Vischer bol vynikajúci kartograf, osvojil si kresličskú a ryteckú techniku. Vyhotovil množstvo máp z rôznych častí Rakúska. Obsah mapy Moravy je oveľa podrobnejší ako obsah Komenského mapy čo dokazuje, že ju spracoval v teréne. Topografický obsah Vischerovej mapy je veľmi bohatý, mapa má 2460 miestnych značiek a názvov. Horstvá sú znázornené kopčekovým spôsobom, vodstvo je vierohodne zobrazené. Mierka mapy je asi 1 : 187 000. Aj keď je táto mapa veľmi pozoruhodná, je málo známa, pretože holandské firmy, ktoré vtedy vydávali mapy, upadali a nemecké ešte nerozvinuli svoju činnosť (obr. 1.17).

Obr. 1.16. Komenského mapa

Najstaršia mapa na území Sliezska je od Martina Helwiga vydaná v r. 1561. Martin Helwig pôsobil ako učiteľ, a neskôr ako rektor školy vo Wroclave. Mapa je orientovaná na juh, obsahuje niečo viac ako 300 miest. Pôsobí plným dojmom, pretože používal veľmi veľké: značky pre mestá, dediny a zámky. Vyjadrenie horstiev a lesných plôch pôsobí príliš kompaktne. Obrázky pri mestách, kláštoroch a zámkoch sú štylizované, nemajú dokumentárnu hodnotu. Mierka je asi 1 : 550 000, vydala sa najmenej desaťkrát (obr. 1.18).

Prehľadnú mapu Sliezka a podrobné mapy niekoľkých kniežactiev vyhotovil v r. 1638 Jonáš Scultet. Jeho dielo nebolo dokončené.

V celom Uhorsku bolo Slovensko najznámejšou hospodárskou jednotkou, pretože ťažba nerastov a slovenské mestá boli jeho hospodárskou oporou. Najstarší známy mapový obraz Slovenska je na mape od Lazara z r. 1528, doplnený Jurajom Tanstetterom. Lazarus využil pri vyhotovení mapy nielen vlastné pozorovanie, ale aj všetok starší kartografický materiál. Kresba polohopisu na mape je pootočená o 45 ° doprava a zobrazenie vodstva má tiež mnoho nedostatkov, veľká chyba je v nákrese Dunaja. Mierka mapy je asi 1 : 1 200 000, tlačila sa drevorezom.

Obr. 1.17. Vischerova mapa

Obr. 1.18. Helwigova mapa

Lazarovu mapu prepracoval v r. 1566 Wolfgang Lazius. Na cisárov rozkaz precestoval dnešné Slovensko, aby mohol vyhotoviť vhodnú mapu pre vojenské potreby v boji s Turkami. Laziova mapa vyniká po formálnej stránke, neodstraňuje však nedostatky z Lazarovej mapy. Mierka mapy je asi 1 : 650 000, vyšla v niekoľkých vydaniach (obr. 1.19).

Obr. 1.19. Lazarova mapa

Všetky uvedené mapy nevznikali na základe sústavného merania. Merania boli ojedinelé, pri tvorbe máp sa využívali dovtedajšie kartografické podklady, ktoré sa dopĺňali, obohacovali, prípadne opravovali pochôdzkou v teréne. Pokrok pri tvorbe máp a požiadavky na ich presnosť si vyžiadali predovšetkým zdokonalenie meračských prác a dokonalejšiu spoluprácu s miestnymi znalcami pri vyšetrovaní zobrazovaných javov na mapách. Topografické mapy sa vyhotovovali najmä z vojenských dôvodov, v zaujme štátu a ich prvými tvorcami (Ján Krištof Müller a Ján Wolfgang Wieland) boli vojenskí inžinieri. Mapovacie práce boli časovo a finančne náročné, preto ich autori nemohli financovať z vlastných prostriedkov, ale použili sa výnosy z cestného mýta alebo iných verejných prostriedkov. Obaja inžinieri boli obdivuhodne výkonní a zanechali po sebe pozoruhodné dielo. Zakladateľom tvorby podobných máp na Slovensku bol Samuel Mikovíny, takisto vojenský inžinier, mimoriadne vzdelaný v mnohých vedných odboroch.

Ján Krištof Müller sa narodil v r. 1673. Vyštudoval v Norimberku matematiku a kreslenie a vstúpil do vojenských služieb. Spolupracoval pri tvorbe mapy Uhorska a neskôr dostal úlohu spracovať veľkú mapu Uhorska. Potom Müller získal možnosť pracovať aj na ďalších mapách rakúskych dedičných krajín. Prvá bola Morava, ktorú mapoval v r. 1708 až 1712. Pri meraní vychádzal zo základnej trojuholníkovej kostry, dĺžky trojuholníkov určoval z počtu otáčok kolesa známeho obvodu, určovaných počítadlom upevnenom na kolese cestovného voza. Starostlivo vyšetroval názvoslovie, ktoré v mapách uvádzal vo veľkom množstve a čerpal ho aj zo zápisov v zemských doskách. Sieť komunikácií na mape Moravy je dosť riedka. Na kresbu terénu použil kopčekovú metódu, podarilo sa mu docieliť plastický vnem. Vodné toky sú zobrazené vcelku správne. Mierka mapy je 1 : 180 000. Po dokončení mapy Moravy pracoval na svojom životnom diele - mape Čiech, ktorú rozvrhol do 25 mapových listov. Prácu začal na základe cisárskeho patentu v r. 1712, mapoval jednotlivé kraje (12 krajov). Mapu každého kraja predložil na nahliadnutie krajským hajtmanom. Po dokončení mapy Čiech v mierke 1 . 123 000 v r. 1721 zomrel. Rytiny máp sa dokončili až v r. 1722 a vyzdobili sa podľa predlôh českého maliara Reinera. Müllerova mapa je po výtvarnej stránke Reinerovou zásluhou jedna z najkvalitnejšie vyzdobených máp 18. storočia (obr. 1.20).

Obr. 1.20. Müllerova mapa

Müller mal mapovať aj v Sliezsku, ale jeho predčasná smrť mu v tom zabránila. Pokračovateľom Müllerovho diela bol jeho žiak Ján Wolfgang Wieland. Zameral a spracoval mapy jednotlivých kniežactiev, ktoré boli usporiadané do atlasu. Opavské, Krnovské a Tešínske kniežactvo je na území dnešnej Moravy (obr. 1.21).

Obr. 1.21. Wielandova mapa

Sliezskym atlasom končí viac ako dvestoročné obdobie, keď mapy na území Čiech a Moravy tvorili jednotlivci, najprv sami, neskôr so súhlasom vrchnosti a vykonali tak úctyhodné dielo. V nasledujúcich obdobiach si už charakter mapovacích prác vyžadoval tvorivú činnosť kolektívov, ktoré ich postupne priviedli na dnešnú úroveň.

Samuel Mikovíni dosiahol v Jene v r. 1725 hodnosť zememeračského inžiniera. Nastúpil do Bratislavy, kde riešil otázky záplav Dunaja a začal tiež vyhotovovať mapy žúp Uhorska. Pri ich tvorbe využil astronomické merania, za nultý poludník zvolil bratislavský poludník. Pokúsil sa aj o väčšie triangulačné práce, používal buzolové meranie najmä pri zameriavaní vodných tokov, pričom si buzolu pripevnil na plávajúcu loďku. V roku 1735 ho menovali profesorom banskej školy v Banskej Štiavnici a cisársko-kráľovským banským inžinierom. Zostala po ňom dômyselná sústava jazier, násypov a banských zariadení. Pre svoje schopnosti ho často poverovali rôznymi meračskými a regulačnými prácami, stavbami mostov a pod. V priebehu svojho života (1700 až 1750) vyhotovil okolo sto máp, z ktorých niektoré sám vyryl. Vtedajšie spôsoby tvorby máp obohatil novými postupmi. Na nákres polohopisu používal zemepisné súradnice. Na vyjadrenie výškových pomerov začal používať šrafy, vystihol nimi hlavný charakter jednotlivých vrchových tvarov. Horské pláne a hrebene ponechával bez nákresu šráf, jednotlivé pohoria tak dostavali "húsenicový" tvar. Výraznejšie zobrazoval druhy pozemkov, vodstvo, sídliská a cesty. Pri zobrazení sídlisk využil systém blokov, zobrazenie ulíc zodpovedalo skutočnému priebehu. Písmo bolo typologicky jednotné podľa významu popisovaného javu. Mikovíni vychoval mnoho odborníkov, ktorí pokračovali v jeho diele, napr. Matej Ziepser (obr. 1.22).

Obr. 1.22. Mikovíniho mapa

Vojenské záujmy viedli rakúsko-uhorskú cisárovnú Máriu Teréziu k rozhodnutiu vykonať nové podrobnejšie zameranie celého mocnárstva. Toto mapovanie sa ukončilo za vlády Jozefa II.

V rokoch 1 i63 až 1785 vzniklo mapové dielo v mierke 1 . 28 000 (obr. 1.2 3). Hlavný štáb určil pre nové mapovanie vojensky a orientačne dôležitý obsah: čo najpodrobnejšie zobraziť pohraničné územia, všetky cesty, hory, údolia, porast, močiare, studne, pramene, mlyny, prievozy, kostoly, hrady, zámky a pod.

Obr. 1.23. Mapa prvého vojenského. mapovania z r. 1782

Na území Čiech a Moravy sa ako podklad použili zväčšeniny Müllerovej mapy, v Sliezku Wielandove mapy, do ktorých dôstojníci cisárskej armády len od oka, obyčajným pozorovaním alebo 1'ahkým meračským stolom dopĺňali stanovený obsah. Na Slovensku sa vychádzalo zo siete bodov určených grafickou trianguláciou. Dĺžky sa krokovali, alebo len odhadovali. Nadmorské výšky sa neurčovali, terén sa znázorňoval tieňovaním vodovými farbami v kombinácii s kartografickými šrafami. Sýtosť tieňovania závisela od sklonu terénu, tmavšia znamenala väčší spád, svetlejšia miernejšie svahy. Kartografické šrafy zvyšovali plastickosť terénu, ale nemali geometrickú hodnotu. Čechy a Morava ako vojensky najohrozenejšie krajiny sa mapovali hneď v prvých štyroch rokoch mapovania. Nedokonalý mapovací postup, nedostatok skúseností mapujúcich dôstojníkov a tiež nepresnosti v podkladových mapách spôsobili, že mnoho mapových listov sa muselo po revízii znovu vyhotoviť.

Mapy prvého vojenského mapovania sú sedemfarebné. Odvodením z týchto máp vznikla Malá mapa českého kráľovstva v mierke 1 : 115 000, geografická mapa uhorského kráľovstva v mierke 1 . 192 000 a Fallonova mapa rakúskeho cisárstva v mierke 1 : 864 000.

Obr. 1.24 Výňatok zpatentu Jozefa II. z r. 1785

Prvá berná rula z r. 1654 (prvý rustikálny kataster). Vizitačné komisie pri tzv. "generálnej" vizitácii vyšetrili pre nedostatok času na mieste len najväčšie, po mnoho rokov nahromadené nedostatky v daňových priznaniach a prevzali údaje zväčša od vrchnostenských úradníkov. Výsledok generálnej vizitácie zostavený podľa panstiev, veľkostatkov a kráľovských miest sa označuje ako prvá berná rula z r. 1654. Mala mimoriadny právny dosah, pretože pôda, ktorá bola v nej zapísaná, mala byť na večné časy poplatná, nech ju neskôr získal ktokoľvek. Zameriavanie pozemkov sa neuskutočnilo, vykonal sa len ich súpis. "Lánová vizitácia" na Morave mala rovnaký charakter ako prvá berná rula.

Druhá berná rula z r. 1684 (druhý rustikálny kataster). Na prvú bernú rulu bolo mnoho oprávnených sťažnosti. Preto snem určil novú bernú jednotku a rozdelil pôdu podľa úrodnosti na dobrú, prostrednú a neúrodnú. Nespokojnosť s výsledkami súpisov čiastočne odstránili dve Kinského reformy, ktoré sa dotýkali najväčších nesprávností v ohodnotení výnosu a návrhu, aby sa pusté role zaratúvali do celkovej výmery len polovičnou hodnotou. Takto upravená prvá berná rula sa uvádza ako druhá berná rula.

Tretia berná rula z r. 1748 (prvý tereziánsky rustikálny kataster). Neustále zvyšovanie daní, pre ktoré bola druhá berná rula daňovým základom

ukázalo, že mnohé údaje, ktoré sú v nej zapísané nie sú správne. V roku 1711 sa zvolila rektifikačná komisia, ktorá mala urobiť nápravu. Do daňového priznania sa mala zahrnúť aj dominikálna pôda. Pre odpor vrchnosti sa mapovanie ani zdanenie dominikálnej pôdy nevykonalo.

Obr. 1.25. Menšie a pravidelné pozemky merali sami sedliaci (ukážka merania svahovitého terénu)

Pri príprave daňovej reformy sa uskutočnila očitá vizitácia riadená rektifikačnou komisiou, ktorá za 14 rokov dôkladne popísala pozemky podľa polohy. Zistilo sa pritom toľko miestopisného názvoslovia, koľko sa už nikdy viac nezaznamenalo. Komisie mali svojich zememeračov, ktorí vyhotovovali čiastkové mapy metódou meračského stola. Daňový operát nadobudol platnosť v r. 1748, každý záujemca mohol doňho nahliadnuť a do troch rokov podať námietky. Mária Terézia prikázala, aby sa podľa rovnakých zásad vyhotovil kataster tiež na Morave.

Štvrtá berná rula z r. 1757 (druhý tereziánsky rustikálny kataster). Mária Terézia chcela presadiť v r. 1748 prenikavejšiu daňovú reformu a rovnakými sadzbami zdaniť rustikálnu a dominikálnu pôdu. Šľachta však mala veľkú moc, postavila sa na odpor proti dôkladnému súpisu dominikálnej pôdy a dosiahla, že sa uskutočnila len revízia tretej bernej ruly. Tento nepatrne upravený kataster sa nazýva druhý tereziánsky rustikálny kataster alebo štvrtá berná rula.Dominikálna pôda sa podľa priznania z r. 1713 konečne v r. 1757 tiež zdanila, ale nižšími daňovými sadzbami ako rustikálna pôda. Súpis dominikálnej pôdy sa oddelil od rustikálneho katastra a označil názvom “Exaequatorium dominicale" - panské vyrovnanie.1.26 Jozefínsky kataster

Ďalšie zdokonaľovanie štvrtej bernej ruly a "panského vyrovnania" už nebolo možné. S platným katastrom, založenom na nesprávnych výmerách rástla nespokojnosť. Určiť správne výmery bez zamerania pozemkov však nie je možné. Zaujímavý bol návrh skúseného zememerača Petra Gašpara Světeckého z Třebone. Odporúčal 96 zememeračmi presne zmapovať krajinu v priebehu 10 rokov. Mali sa merať len celé obce, nie jednotlivé pozemky a pritom vykonať určité technicko-hospodárske úpravy (odvodnenie, zavodnenie). Mali sa určiť rovnaké daňové sadzby pre rustikálne a dominikálne pozemky. Mária Terézia dala posúdiť Světeckého návrh Dvorskej kancelárii, ktorá sa však vyjadrila vyhýbavo.

Mapovacie práce sa uskutočnili za Jozefa II., ktorý presadil veľkú katastrálnu reformu. V roku 1785 vydal patent, ktorý prikazoval, že všetky úrodné pozemky dominikálne aj rustikálne sa musia v hraniciach obce zamerať a zobraziť a musí sa vyšetriť ich hrubý výnos podľa úrodnosti (obr. 1.24).Meranie v každej krajine riadila vrchná komisia, ktorá podliehala krajskej výkonnej komisii. Prvou prácou bolo vytvorenie, označenie a popis priebehu hraníc obce, ktoré sa v podstate zachovali až dodnes. Vyhľadali sa plodné pozemky, popísali sa podľa topografickej polohy a každý pozemok dostal topografické číslo.

Menšie a pravidelné pozemky merali sedliaci sami reťazcom alebo povrazom pod vedením vrchnosti (obr. 1.25). Tieto pozemky sa však, hoci sa to pôvodne prikázalo, nezobrazovali, ale ich rozmery w zapísali vrchnostenskí úradníci priamo do priznaní. Výmery pozemkov sa pri jednoduchých geometrických obrazcoch rátali z priamo meraných hodnôt, uvádzali sa v jutrách a siahach. Nepravidelne obrazce sa rozkladali na jednoduchšie, pričom sa vyrovnávali mierne zakrivené hranice (obr. 1.26). Rozsiahlejšie a nepravidelne pozemky merali inžinieri meračským stolom a pri meraní vyhotovovali náčrty (brouillony). Domy sa nezameriavali, dostali len popisné čísla. Spôsob merania predpisovala inštrukcia, ktorá bola v r. 1786 vydaná tiež česky. Inštrukcia zaručovala jednotnosť vykonania prác. Pri mapovaní

Obr.l.26. Výpočet výmer, ukážka zobrazenia z prvej meračskej inštrukcie

pre jozefínsky kataster sa využívali aj skoršie vhodné výšky merania, najčastejšie pre panstvá a nadácie (obr. 1.27). Zameriavali sa len plodné pozemky, ktoré sa rozdelili na štyri druhy - role, lúky, vinice, lesy a určoval sa Ich hrubý výnos. Pre oceňovanie pozemkov platili podrobné inštrukcie a zúčastnilo sa ho 6 dôverníkov, ktorí poznali miestne pomery. Neplodné pozemky, domy, komunikácie, rieky, potoky, močiare, skaliská a rokliny sa nezameriavali.

Obr. 1.27. Časť mapy z Jozefínskeho merania

Hlavnými časťami písomného operátu boli knihy fasií, fasné hárky: úhrnné zostavenie výmery druhov pozemkov a kontrolovaného ročného výťažku. Kniha fasií sa vyhotovovala pre každú obec, zapisovali sa do nej všetky plodne pozemky podľa topografických čísiel s uvedením kultúry, výmery, výnosu, mena držiteľa (majiteľa) a označenie statku alebo gruntu.

Fasné hárky obsahovali pozemky toho istého majiteľa, roztriedené podľa kultúr s uvedením ďalších údajov ako v knihe fasií.

Jozefínsky kataster sa vyhotovil podľa zásad, ktoré dodržiavali aj neskoršie katastre - verejnosť, nestrannosť a kontrola. Majitelia mali k operátom prístup a vyhotovovali sa v jazyku krajiny. Práce boli dobre organizovane a ukončili sa pomerne skoro, v priebehu štyroch rokov. Nadobudol platnosť l. novembra 1789.

Jozefínsky kataster zistil v Čechách o 60 % viac poplatnej pôdy. Poddaným sa uľavilo a veľkú časť ich bremien (ťárch) musela prevziať vrchnosť. Predošlé zatajenie pôdy sa netrestalo. Každý majiteľ mal právo podať sťažnosť na predpísanú daň.

Zásady jozefínskeho katastra boli na vtedajšiu dobu z fiškálneho (daňového) hľadiska veľkým pokrokom. Skoro sa však ukázalo, že pomery neboli zrelé na také demokratické riešenie, a že dielo predbehlo dobu najmenej o pol storočia.

Po smrti Jozefa II. začali stavy boj proti jozefínskemu katastru a jeho nástupca Leopold II. ho v r. 1791 zrušil a zaviedol opäť tereziánsky kataster. Vláda mala záujem, aby dostávala dane aj z pôvodne zatajovanej pôdy, zaviedla kataster, v ktorom prevzala správne výmery z jozefínskeho katastra a ponechala šľachte výhody z ocenenia exaequatória. Nový kataster založený v r. 1792 sa nazýval tereziánsko-jozefínsky kataster a platil až do r. 1860, keď nadobudol platnosť stabilný kataster.

Mapovanie sa neustále vyvíja, stále sa naň kladú nové požiadavky, ktoré vyplývajú z potrieb spoločnosti. Vždy sa hľadali a hľadajú také pracovné postupy, ktoré umožnia zabezpečiť určené požiadavky na výsledky mapovacích prác. Popri pozitívnych výsledkoch sa v doterajších súpisových a mapovacích prácach objavili aj omyly, chyby a nedostatky. A nebolo by správne nevidieť tieto chyby a nepoučiť sa z nich.

Celé dlhé obdobie vyhotovovania súpisov pôdy - berných rúl sprevádzali návrhy na zameranie pôdy a vyhotovenie máp. Mapovanie však bolo v rozpore so záujmami vrchnosti a preto sa neuskutočnilo. Berné ruly napriek tomu nezvratne dokázali, že spoľahlivá štatistika o pôde nemôže vzniknúť a existovať bez podrobných máp. Keby sa k mapovaniu pristúpilo už v r. 1571, mohlo sa predísť zbytočným prácam a výdavkom v ďalších storočiach.

Všetky berné ruly boli poznamenané chvatom, povrchnosťou a nedôslednosťou. Skúsenosť ukázala, že takto vykonané práce nie sú vlastne nikdy hotové, že si vyžadujú neustále doplnky a opravy. Rozsiahle práce treba vždy podrobne koncipovať, premyslieť ich štruktúru, jednoznačne určiť cieľ, vhodné metódy a prostriedky na jeho realizáciu.

Po skončení prác na jozefínskom katastri sa objavili snahy odvodiť z máp jozefínskeho katastra mapu celého štátu. Tieto snahy boli už vopred odsúdené na neúspech. Veď meranie jozefínskeho katastra spôsobom, akým sa vykonalo nestačilo ani na zostavenie mapy celej obce. Hlavnou chybou bolo, že sa nebrala do úvahy geodetická zásada o postupe z veľkého do malého a začalo sa s meraním jednotlivých pozemkov bez pevného geodetického základu. Naviac v mapách neboli zobrazené ani všetky pozemky. Prvé vojenské mapovanie sa uskutočnilo bez geodetických základov, nebola vybudovaná trigonometrická sieť, používané podklady na mapovanie neboli rovnorodé. Napríklad zväčšenie Müllerových a Wielandových máp do mierky 1 : 28 000 samo od seba znamenalo päť až šesťnásobné zväčšenie, čím sa pochopiteľne zväčšili aj nepresnosti týchto máp. Nakoniec aj samotné mapovanie sa nevykonalo správnym spôsobom, takže ani výsledok nemohol byť dokonalý. To značí, že také rozsiahle práce musia využívať len spoľahlivé podklady a môžu ich vykonávať len kvalifikovaní pracovníci.

Poznatky o vývoji mapovania a súpisových prác sú užitočné pre každého zememeračského odborníka, môžu pomôcť lepšej orientácii v odbore geodézie a kartografie.