3

Terén je časť povrchu pevniny, vytvorenej prírodnými silami alebo umelo, so všetkými objektmi a javmi (porastom, vodstvom, komunikáciami, stavbami, technickými zariadeniami atď.).

Terénny reliéf je zemský povrch vytvorený prírodnými silami alebo umelo, bez objektov a javov na ňom alebo pod ním. Je to súhrn terénnych tvarov.

Názov terén sa často používa len pre výškové usporiadanie zemského povrchu.

Terénne tvary sú spravidla malé časti terénneho reliéfu, ktoré sa vytvorili stykom prírodných alebo umelých čiastkových plôch. Terénne tvary sa vytvárali v dávnej minulosti Zeme a ich vývoj stále pokračuje. Sily, ktoré sa na tvorbe terénneho reliéfu zúčastnili a stále zúčastňujú, sa rozdeľujú na vnútorné a vonkajšie.

Hlavné endogénne sily sú zemská gravitácia a chemicko-fyzikálne procesy, pri ktorých sa uvoľňuje teplo, mení sa zloženie, hustota a pohyblivosť hmôt vnútri Zeme. Účinkom gravitácie ťažšie hmoty klesajú a ľahšie vystupujú na povrchu. Tieto zmeny vnútri Zeme vyvolávali pevninotvorné a horotvorné procesy, zemetrasenia a sopečné javy. Pôsobením vnútorných činiteľov vznikali pohoria, nížiny, ale aj dná oceánov, vznikol krajinný pretvar.

Pôsobením endogénnych síl zemský povrch doteraz vykonáva veľmi pomalé zvislé pohyby. Niektoré časti zemského povrchu. sa mierne dvíhajú; iné klesajú.

Poznámka: Geodetickým výškovým meraním sa zistila stúpajúca tendencia 1,0 až 1,5 mm za rok v oblastiach Krušných hôr, Doupovských hôr a Šumavy. Najintenzívnejšie klesajúcou oblasťou je Podunajská nížina 70 mm za obdobie 25 rokov, naopak Nízke Tatry majú stúpajúcu tendenciu až 100 mm za 25 rokov.

Pri formovaní terénneho reliéfu majú endogénne sily aj v súčasnosti veľký význam. Endogénne pochody vytvárajú nerovnosti na povrchu Zeme, vonkajšie - exogénne sily spôsobujú zmenšovanie výškových rozdielov.

Pôsobenie vonkajších (exogénnych) síl sa prejavuje rozrušovaním, zvetrávaním, odnášaním a usadzovaním hornín, ktoré vyplňujú zníženie zemského povrchu.

Medzi vonkajšie sily patrí teplota, organizmy, voda, vietor, zemská gravitácia a zásah človeka do terénneho reliéfu.

Teplota v súčinnosti s vodou a s organizmami je významným exogénnym činiteľom. Slnkom sa horniny otepľujú, nerovnomerne sa rozpadávajú a vznikajú tak trhliny, pukliny a ryhy, ktoré vyplňuje voda. Voda mrznutím zväčšuje svoj objem a vytvorene trhliny rozširuje. Do jemných trhliniek vnikajú rastliny svojimi koreňmi a umožňujú vode prenikať do väčšej hĺbky. Voda obsahuje rôzne množstvo rozpustených solí, kyselín, zásad a látok organického pôvodu, ktoré spôsobujú rozklad hornín. Rozklad a rozpad hornín sa nazýva fyzikálne a chemické zvetrávanie hornín.

Pôsobenie vody je zo všetkých exogénnych činiteľov najintenzívnejšie. Voda, ktorá steká po svahoch pri dažďoch a jarnom odmäku, odnáša zvetrané úlomky hornín a obnažuje (denuduje) horniny, ktoré znova narušujú exogénne činitele. Proces zvetrávania sa neustále opakuje Vodné toky odnášajú splavovaný materiál, ktorý sa hromadí (akumuluje) v údolných rovinách alebo v miestach, kde je na odtokovej dráhe prekážka.

Presakujúca voda vytvára v rozpustných horninách (vápenec, sadrovec, kamenná soľ) osobitné terénne povrchové a podzemné tvary, ktoré sa nazývajú krasové javy.

Činnosť vetra je dvojaká - rušivá a tvorivá. Vietor odnáša časti hornín narušených zvetrávaním, úlomky hornín unášané vetrom narážajú na povrch skál, obrusujú ich a vyhladzujú (veterná korózia). Vetrom prenášané častice hornín sa ukladajú (akumulujú) na vhodných miestach. V oblastiach s nedostatkom vodných zrážok a porastu sa tvoria naviate piesky, ktoré vytvárajú presypy (duny). Vietor premiestňuje piesok dún z náveternej strany na záveternú a tak sa duny posúvajú v smere vetra. Vznikajú duny, ktoré menia svoje miesto a sú vážnym problémom v blízkosti veľkých púští.

Zemská tiaž ovplyvňuje činnosť všetkých rušivých síl. Je príčinou postupného znižovania vyvýšených tvarov a ukladania hornín na vhĺbených tvaroch a rovinách. Na strmých úbočiach sa uskutočňuje gravitačný posun hornín a rúcajú sa skalné útvary.

Vplyv človeka na zmeny terénneho reliéfu narastá. Na mnohých miestach Zeme človek výrazne mení reliéf krajiny (banícke a priemyslové oblasti, oblasti intenzívnej poľnohospodárskej výroby). Priame pôsobenie človeka sa prejavuje pri tvorbe umelých terénnych tvarov (haldy, terasy, komunikačné výkopy a násypy, lomy, hrádze, sedimentačné nádrže). Výstavba týchto tvarov sa vopred plánuje. Ľudská činnosť vyvoláva aj niektoré nežiadúce javy a zmeny terénneho reliéfu. Napríklad poklesy pôdy v oblastiach ťažby surovín, veľké množstvo naplavenín vo vodných tokoch v oblastiach s intenzívnou poľnohospodárskou výrobou, erózie na odlesnenom území,

Podľa dĺžky času pôsobenia vonkajších síl na krajinný pretvar, rozoznávame mladú, zrelú a starú krajinu.

Všetkými vplyvmi a procesmi, ktoré formovali a formujú reliéf Zeme (reliéf terénu a dná oceánov) sa zaoberá geomorfológia. Geomorfológia posudzuje reliéf Zeme z rôznych hľadísk, využíva poznatky z mnohých vedných odborov a získava informácie aj pomocou nových metód (letecké a družicové snímkovanie, výpočtová technika). Zemský povrch tvorí základňu pre život všetkých organizmov vrátane človeka. Geomorfológia získava podklady pre štúdium a tvorbu životného prostredia.

Priebeh terénnej plochy v mape nie je možné zobraziť so všetkými podrobnosťami, zobrazuje sa len priebeh náhradnej, generalizovanej plochy, ktorá sa skutočnému priebehu terénu čo najviac približuje. Táto náhradná plocha je tým jednoduchšia, čím je mierka mapy menšia. Nazýva sa topografická plocha. V praxi aj v náuke o teréne sa pojem topografická plocha zbližuje s pojmom terén. Keď hovoríme o vyjadrení terénu v mapách, myslíme tým zobrazenie zjednodušenej náhradnej plochy.

Snaha znázorniť terén sa prejavovala už v našich najstarších zachovaných mapách. V Klaudyánovej mape sa hory schematicky vyjadrovali skupinami stromov s rôznou výškou (obr. 1.13), v Aretinovej, Komenského a Müllerovej mape sa terén znázorňoval tieňovanými kopčekmi (pahorkami), ktoré z mapy plasticky vystupujú (obr. 1.14).

V mapách prvého vojenského mapovania ( 1763 až 1785) sa ako prostriedok vyjadrenia výškopisnej zložky mapy použili kartografické šrafy (obr. 1.23). Do polohopisu sa zakresľovali krátke čiarky v smere spádu bez ohľadu na zakrivenie terénnych tvarov. Hustota a hrúbka šrafov rástla s výškou. Pre veľké výšky sa použili kartografické šrafy. Kartografické šrafy vytvárali priestorový dojem, nezakresľovali sa však na podklade výškopisného merania.

V mapách druhého vojenského mapovania (1807 až 1869) sa použili sklonové šrafy, ktoré zaviedol major Lehmann. Pri kresbe šrafov sa využívalo zvislé osvetlenie terénu. Vodorovné plochy sú najviac osvetlené, všeobecne položené plochy sú osvetlené o to menej, čím je ich sklon väčší. Terén sa znázorňuje kresbou čiarok asi 4 mm v smere spádnic. Počet šrafov na 1 cm je konštantný, ich hrúbka sa mení so sklonom plôch. Sú oddelené bielymi medzerami, ktoré sa zmenšujú s rastúcou hrúbkou šrafov. Pomer hrúbky šrafov a šírky medzier sa určuje pre rôzny sklon plôch šrafovacou stupnicou. Podľa nej je možné určiť aspoň približne veľkosť sklonu. Smer spádu sa vyznačuje polohou šrafov.

Šrafovanie, doplnenie vrstevnicami, sa použilo na vyjadrenie terénu a v mapách tretieho vojenského mapovania (1876 až 1884) (obr. 3.1).

Výhodou šrafovania je, že terén na mape vyvoláva plastický dojem a názorne informuje užívateľa mapy o spádových pomeroch. Nevýhodou je, že šrafovanie veľkých plôch je veľmi prácne a časovo náročné. Na sklonenom teréne prekrývajú šrafy polohopisnú zložku mapy a umožňujú len hrubé určenie sklonu.

V topografických mapách sa vyjadrovali priekopy, jamy, rokliny, násypy, výkopy a pod. klinovými šrafami, ktoré začínali silnejšie na hornej terénnej hrane a špičkou končili na dolnej hrane. Dolná hrana sa nemusela vykresliť (obr. 3.2).

V súčasných mapách stredných a veľkých mierok sa na vyjadrenie tvarov zemského povrchu, ktoré nie je možné vyjadriť vrstevnicami, používajú technické šrafy. Technické šrafy sú dlhé a krátke pravidelne sa striedajúce úsečky kolmé na hornú hranu stupňa, ktoré vyznačujú prudko sklonené plôch v mape. Kreslia sa striedavo jedna na celú dĺžku, druhá v polovičnej dĺžke. Ich kresba alebo rytie do rycích vrstiev na plastových fóliách je pomerné ľahké (obr. 3.3). Doplňujú sa relatívnou výškou sklonenej plochy alebo nadmorskými výškami meranými na hranách sklonenej plochy.

Vrstevnice sa definujú ako čiary s rovnakou, vhodne zaokrúhlenou nadmorskou výškou. Vrstevnice v prírode nejestvujú a do máp sa zobrazujú na podklade výškopisného merania. V náuke o teréne sa vrstevnice definujú aj ako zmenený pôdorysný obraz priesečníc topografickej plochy s pravými (skutočnými) horizontami vedenými od nulovej výšky v rovnakých vhodne ,zaokrúhlených vzájomných vzdialenostiach (intervaloch). Pre menšie časti zemského povrchu môžeme považovať pravé horizonty za rovinné plochy, nazývané vrstevné roviny.

Z obrázku 3.4 je zrejmé, že zvislým premietnutím priesečníc topografickej plochy s vrstevnými rovinami vznikne pôdorysný obraz vrstevníc, ktorý sa zmenšil do mapy v zvolenej mierke.

Zvislú vzdialenosť pravých horizontov nazývanie interval vrstevníc (výška vrstvy). Vodorovná vzdialenosť medzi vrstevnicami meraná na spádnici je rozstup vrstevníc (obr. 3.4).

Pre mapové diela je základný interval vrstevníc jednoznačne určený. Základný interval vrstevníc sa zvoli s ohľadom na mierku. mapy a na sklon terénu. Voľba vhodného základného intervalu zabezpečuje geometrickú hodnotu a priestorovú názornosť vrstevnicového obrazu. Ak sa zvolí pre určitú mierku mapy veľký základný interval, nedajú sa rovinaté a menej sa zvažujúce časti terénu vrstevnicami výškovo presne zobraziť. Pri voľbe malého základného intervalu by sa v teréne s väčším sklonom rozostup vrstevníc zmenšil tak, že by sa nedali všetky vykresliť a narušila by .sa priestorová názornosť. Preto sa pre niektoré mapové diela zvolí viac základných intervalov.

Pre mapy veľkých mierok je určený základný interval od 20 cm do 1 m, v mapách stredných mierok od 1 m až do 40 m.

Napríklad pre Základnú mapu ČSFR 1 : 10 000 sa používa viac základných intervalov vrstevníc, a to jeden, dva alebo päť metrov. Pre jednotlivé mapové listy je základný interval určený v technickom projekte a platí pre celý mapový list.

V mapách, kde sa výškopis prevzal z iných máp, zachováva sa interval vrstevníc.

Pre lepšiu čitateľnosť výškopisu mapy zobrazeného vrstevnicami a pre väčšiu prehľadnosť zobrazených vrstevníc, rozlišujú sa mapovými značkami nasledovné druhy vrstevníc: základné, zosilnené, doplnkové a pomocné. Základné vrstevnice sú určené základným intervalom. Do viacfarebných máp veľkých mierok sa kreslia plnou čiarou s hrúbkou 0,13 mm obr. 3.5), do jednofarebných máp bodkovanou čiarou hrubou 0,13 alebo 0,18 mm.

Zosilnené vrstevnice zvyšujú čitateľnosť mapy a kreslia sa plnou čiarou hrubou 0,35 mm v dvoch a viacfarebných mapách a 0,35; 0,50; 0,70 v jednofarebných mapách veľkých mierok. Zosilňuje sa spravidla každá piata vrstevnica. Ak majú napr. základné vrstevnice interval 1 m, majú zosilnené vrstevnice interval 5 m.

Obr. 3.5. Zobrazovanie vrstevníc vo viacfarebných mapách a horizontál vo výškovom náčrte

Doplnkové vrstevnice majú interval rovnajúci sa polovici alebo štvrtine základného intervalu. Zobrazujú sa v tých miestach mapy, kde základný interval dostatočne nevystihuje priebeh terénneho reliéfu, napr. na vrcholových tvaroch. Používa sa najmä v mapách veľkých mierok a kreslia sa prerušovanou čiarou hrúbky 0,13 mm. Doplnkové vrstevnice zvyšujú geometrickú hodnotu mapy.

Pomocné vrstevnice sú zjednodušené horizontály, ktoré spájajú body s rovnakou nadmorskou výškou a do máp sa zakresľujú bez meračských podkladov. Pomocnými vrstevnicami sa zobrazujú umelo vytvorené terénne tvary obvykle tam, kde priebeh terénnej plochy nie je ešte ustálený (lomy, pieskovce), a preto by holo zobrazenie vrstevnicami nehospodárne. Základné a zosilnené vrstevnice môžu prejsť do pomocných. Pomocné vrstevnice sa zobrazujú tak isto prerušovanou čiarou hrúbky 0,13 mm.

V štátnych mapových dielach je výškopis vytlačený hnedou farbou. Mapové podklady pre investičnú výstavbu sa z úsporných dôvodov tlačia len čiernou farbou. Pre odlíšenie polohopisnej a výškopisnej kresby sa vrstevnice v týchto mapách zakresľujú bodkovanou čiarou. Základné a zosilnené vrstevnice majú rôznu hrúbku (obr. 3.6).

Kótovanie vrstevníc je popis vrstevníc nadmorskými výškami. Nadmorskými výškami sa popisujú najmä zosilnené vrstevnice, ale popisujú sa aj vybrané vrstevnice. Popis treba vykonať tak; aby sa mohla rýchlo prečítať výška vrstevnice v ktoromkoľvek mieste výškopisnej mapy. Kóty sa umiestňujú do prerušenej vrstevnice rozptýlene, hlavou v smere stúpania. Veľkosť a typ je daný značkovým kľúčom. Nadmorské výšky pri základných a zosilnených vrstevniciach sa uvádzajú v celých metroch, doplnkové vrstevnice 0,5 m, prípadne 0,25 m (obr. 3.7). V účelových mapách 1 : 500 alebo v mapách väčšej mierky sa uvádza podľa veľkosti intervalu základných vrstevníc.

Ak nie je zrejmý z kresby vrstevníc smer spádu; vyznačia sa k vrstevniciam v miestach najväčšieho zakrivenia krátke úseky spádnic, ktoré sa nazývajú spádovky. Kreslia sa kolmo na vrstevnice v smere spádu (obr. 3.6, 3.7).

Spádnica je čiara, ktorá spája v danom mieste topografické plochy body s najväčším spádom (sklonom) a je kolmá na vrstevnice.

V mapách veľkých mierok sa vrstevnice nekreslia medzi hranicami vodnej hladiny, v skalách a cez šrafované plochy. V mape mierky 1 : 2000 a väčšej sa tiež nakreslia v ploche stavebných objektov.

Vrstevnice poskytujú prehľadný, jasný a z technického hľadiska najspoľahlivejší obraz terénu, umožňujú presné určovanie výšok a uhlov sklonu. Kresba vrstevníc hnedou farbou nenarušuje čitateľnosť polohopisného obsahu mapy. Vrstevnice dobre zobrazujú pozvoľný, súvislý terén, nedajú sa však nimi zobrazovať ostré terénne tvary (skalnaté hrebene a svahy, tektonické trhliny, rokliny). Tieto terénne tvary sa najmä v mapách stredných a malých mierok zobrazujú rôznymi druhmi mapových značiek.

Ďalším spôsobom vyjadrenia terénneho reliéfu v mapách je (kótovanie. V mapách veľkých mierok osobitne tam, kde je terén narušený terénnymi

úpravami môžu byť kóty jediným spôsobom vyjadrenia výškopisu. Vznikajú kótované mapy (obr. 3.8). Najčastejšie sa kóty používajú na doplnenie vrstevnicového obrazu v tých miestach, kde sa nedá výška terénneho tvaru vyjadriť vrstevnicami. Zobrazený výškopis má väčšiu geometrickú hodnotu.

Výšková kóta je číselný výškový údaj od zvolenej nulovej plochy, pripísaný k polohopisne zobrazenému bodu, vrstevnici a podobne.

Výškové kóty v mapách sa rozdeľujú na absolútne a relatívne: Absolútne výškové kóty vyjadrujú nadmorské výšky a uvádzajú sa vo všetkých druhoch výškopisných máp.

Relatívna výšková kóta vyjadruje výšku od ľubovoľne zvolenej nulovej plochy, pripisuje sa k malým terénnym tvarom, ktoré nie je možné zobraziť vrstevnicami, alebo ktoré sa v mapách veľkých mierok vrstevnicami nezobrazujú.

Množstvo kótovaných bodov v mape závisí od mierky a účelu mapy. Pre uvádzanie výšok do máp veľkých mierok platia tieto zásady: Nadmorské výšky trvale stabilizovaných bodov základného a podrobné

ho polohového bodového poľa, podrobného výškového bodového poľa, základného tiažového poľa, určené technickou niveláciou sa uvádzajú v metroch na 2 desatinné miesta. Nadmorské výšky sa umiestňujú pokiaľ je to možné vpravo od značky bodu (obr. 3.7). Ak vyčnieva bod stabilizovaný medzníkom viac ako 200 mm nad terén, uvádzajú sa , obidve výšky (výška bodu a výška terénu) v tvare zlomku.

Nadmorské výšky ostatných bodov (vrchol kopy, vrchol sedla, dôležité body polohopisnej kresby) sa uvádzajú v metroch na jedno desatinné miesto (obr. 3.7).

V účelových mapách veľkých mierok (1 : 500 - 1 : 1000) sa podľa potreby spravidla na spevnenom povrchu uvádzajú nadmorské výšky podrobných

bodov v metroch na dve desatinné miesta. V týchto mapách sa kótujú rohy budov, plotov, medzníky, kanalizačné šachty, plynovodné a vodovodné uzávery a ďalšie predmety technických zariadení. Pri cestách a uliciach sa v týchto mapách uvádzajú nadmorské výšky bodov v priečnych rezoch (profiloch) (obr. 3.8). Kóty bodov v priečnych rezoch sa popisujú kolmo na rovinu rezu.

Relatívne výšky sa uvádzajú v metroch na 1 desatinné miesto, v účelových mapách podľa potreby na spevnenom povrchu na 2 desatinné miesta: V technicko-hospodárskych mapách sa nadmorské a relatívne kóty uvádzali podľa rovnakých zásad (obr. 3.9).

V topografických ma ách mali nadmorské a relatívne výšky informatívny charakter (obr. 3.l0). V mapách stredných mierok je pomerne málo nadmorských výšok a uvádzajú sa len v celých metroch. Kótujú sa body terénnej kostry a niektoré dôležité polohopisné body. Relatívne výšky sa v týchto mapách neuvádzajú (obr. 3.11 ).

Tieňovanie je plošné tónovanie sklonených plôch pri šikmom osvetlení pod uhlom 45°, spravidla od severozápadu. Intenzita osvetlenia pri rôzne sklonených a stočených plochách sa mení s uhlom dopadu svetelných lúčov. Plochy kolmé na lúče, ktoré sú najviac osvetlené, zostávajú biele. Na odvrátených plochách vzniká tiež (obr. 3.12).

Tieňovanie rôzne osvetlených plôch sa vykonáva na podklade zobrazených vrstevníc pomocou stupnice tónov. Rôzne tóny vznikajú buď maliarskou technikou - roztieraním (roztieraním tuhy alebo kriedy) alebo lavírovaním (rozmývaním vodovej farby). Tónovanie je možné vykonávať aj fotomechanicky, osvetlením plastického modelu a jeho fotografovaním cez raster. Tieňovanie, ktoré nenarušuje čitateľnosť mapy a vyvoláva bezprostredne plastický dojem zobrazeného terénu je vhodné pre znázornenie členitého terénu pri rôznych druhoch máp stredných a malých mierok. Je nevyhnutné pri turistických, vlastivedných, nástenných mapách a atlasoch. Polohopisný obsah tematických máp doplnený tieňovaním umožňuje dokonalejšie využiť tieto mapy, pretože lepšie vyjadruje súvislosť účelového obsahu mapy s terénnym reliéfom. V tematických mapách malých mierok je tieňovanie často jediným spôsobom vyjadrenia výškopisného obsahu mapy.

V mapách malých mierok bohatosť obsahu mapy neumožňuje použiť na zobrazenie reliéfu vrstevnice s konštantným výškovým intervalom.Reliéf veľkého územného celku sa vyjadruje niekoľkými pre daný reliéf charakteristickými vrstevnicami, a tým sa vytvorí rad stupňov (vrstiev) napr. 0-100-200-500-1000 m.

Na prehľadných mapách sa tieto vrstevnice doplňujú farebnou hypsometriou, mapa tak získava lepšiu názornosť a plastický vnem. Spravidla sa používa Peuckerove vyfarbenie, kde sú nížiny vyfarbené zelenou a s narastajúcou nadmorskou výškou sú ďalšie vrstvy vyfarbené žltou až hnedou farbou. Zaľudnené plochy bývajú biele, prípadne modrasté. Pre plochy morí a oceánov sa používajú rôzne odtiene modrej podľa zásady: čím hlbšie, tým tmavšie.

Na zvýšenie názornosti terénneho reliéfu v mapách najmä stredných a malých mierok sa používa kombinácia niekoľkých spôsobov vyjadrenia terénu. Napríklad vrstevnice, kótovanie a tieňovanie pri turistických mapách, alebo vrstevnice, kótovanie, farebné odstupňovanie výšok pri zemepisných mapách a pod.

V niektorých typoch krajín zaujímajú skalné útvary veľmi rozsiahle súvislé priestory, inde sa objavujú len roztrúsené menšie skupiny skál. Znázorňovanie skál sa obvykle určí značkovým kľúčom. V mapách veľkých mierok sa skaly vyznačujú mapovou značkou (obr. 3.13).

Pokiaľ plocha označená značkou netvorí samostatnú parcelu, kreslí sa jej obvod bodkovane. V mapách so zobrazeným výškopisom sa zakresľuje značka skál hnedou, v polohopisných mapách čiernou. Zameriava a farbou sa vyznačí aj vchod do jaskýň a prírodných podzemných priestorov (obr. 3.13). Značka sa zakreslí pätou v mieste vstupu a oblým koncom do svahu.

V mapách stredných a malých mierok sa skalné útvary zakresľujú tak, aby sa vyjadril charakter zobrazovaného skalného útvaru.

Klasický obraz skál je najnázornejší ~ používa sa dodnes. Vzniká priamym pozorovaním skalného útvaru. Najprv sa zakresľujú ostré hrany, v ktorých sa dotýkajú rôzne sklonené skalné plochy tak, aby sa vyjadril ich skutočný tvar. Plnou čiarou sa zakresľuje plynulá hrana, nepravidelné hrany, ktoré ťažko určiť sa zakresľujú prerušovanými čiarami na menšie plochy, ktoré sa voľne šrafujú tak, aby šrafy výstižne znázorňovali charakter horniny skalného útvaru. Šrafy ~ sa zakresľujú silnejšie na neosvetlených plochách a slabšie na osvetlených plochách, pri osvetlení od severozápadu pod uhlom 45 ~ (obr. 3.14).

Klasické znázornenie skalného útvaru je ťažké, vyžaduje si skúsenosti a poznatky o druhoch a uložení hornín. Tento spôsob znázornenia skalného útvaru je uľahčený použitím snímok pre leteckú alebo pozemnú fotogrametriu. Zákres čiarkovej kostry skalného útvaru je možno vykonať rýchlejšie a správnejšie. V mapách malých mierok sa musí členenie skalného útvaru generalizovať a zakresľovať len niektoré charakteristické čiary skalného útvaru.

Ak sa vyhodnotia vrstevnice na základe fotogrametrického merania, vzniká geometrický obraz skál (obr. 3.15). Výhodou je možnosť zisťovať spád skalných stien, nadmorské výšky a výškové rozdiely v skalnom útvare. Priebeh vyhodnotených vrstevníc býva chaotický, osobitne v, miestach skalných previsov sa vrstevnice dotykajú, niekedy aj križujú. Preto treba vrstevnicový obraz po vyhodnotení upraviť. Pozemná fotogrametria je vhodná aj pre zobrazovanie strmých, skalnatých, ťažko prístupných svahov, na ktorých nie je súvislý porast.

Nevyhnutným predpokladom úspešného geometrického vyjadrenia mapovaného terénneho reliéfu sú vedomosti o zákonitostiach terénnych tvarov. Terénne tvary sú malé časti terénneho reliéfu zložené z rovných, vypuklých a vhĺbených čiastkových plôch. Z topografického hľadiska najdôležitejšími terénnymi tvarmi sú vyvýšeniny a zníženiny spojené úbočiami. Každá vyvýšenina sa skladá z vrcholovej časti (zvršku), úbočia (svahu) a úpätia (obr. 3.16). Úbočie zaberá najväčšiu časť vyvýšeniny. Na vrcholovej časti, úbočí a na úpätí je mnoho terénnych tvarov, ktoré sú rôzne veľké, majú rôznu podobu a spád. Tieto menšie terénne tvary sa členia podľa spoločných charakteristických vlastností a podľa rôznych hľadísk. Aj údolie, vhĺbená časť terénu, môže mať rôznu šírku a tvar. V širokých údolných rovinách sú malé terénne tvary, ktoré sú výsledkom rôznych geologických a fyzikálnych činiteľov. Jednotlivé terénne tvary spolu súvisia; všetky sa pri zmenách zemského povrchu spoločne vyvíjajú. Obr. 3.16. Vyvýšenina

Čiastková plocha je jednoduchý plošný tvar malého rozsahu s rovnakým spádom na všetkých spádniciach, ktorý sa posudzuje v dvoch na seba kolmých smeroch.

Ďalšie prvky, ktoré charakterizujú terén a sú dôležité pre jeho zameriavanie sa nazývajú terénne čiary a body terénnej kostry.

Priebeh čiastkovej plochy posudzujeme v smere spádu (spádnic) a vo vodorovnom smere (v smere vrstevníc). Spádnice sú kolmé na vrstevnice. Smer najväčšieho spádu v prírode ukazuje tečúca voda. Tam, kde sú vrstevnice priame, sú priame aj spádnice. Medzi zakrivenými vrstevnicami sú aj spádnice zakrivené (obr. 3.17).

V smere spádu môže mať terénna plocha rovnomerný, pribúdajúci a ubúdajúci spád. Priebeh terénnej plochy v smere spádu sa prejaví v rozstupe vrstevníc.

Ak je spád terénnej plochy rovnomerný, rozstupy vrstevníc na spádnici sú rovnaké, pri terénnej ploche s pribúdajúcim spádom sa rozostupy vrstevníc plynulo zmenšujú, pri terénnej ploche s ubúdajúcim spádom sa rozostupy vrstevníc plynulo zväčšujú (obr. 3.18).

V smere vrstevníc môže byť rovná, vypuklá alebo vhĺbená terénna plocha. Priebeh terénnej plochy v smere vrstevníc sa prejaví v tvare vrstevníc. Pri rovnej terénnej ploche (všeobecný svah) sú vrstevnice priame, pri vypuklej ploche sú vrstevnice vyklenutými krivkami (vybiehajúcimi) v smere spádu pri vhĺbenej ploche sú vydutými krivkami (ustupujúcimi) v smere spádu (obr. 3.19).

Pri posudzovaní topografickej plochy, v smere spádu a v smere vrstevníc rozoznávame tieto základné čiastkové plochy:

Terénna plocha s rovnomerným spádom - rovná, vypuklá a vhĺbená (obr. 3.20). Profilová čiara je pri týchto plochách priama v smere spádu.

Terénna plocha s pribúdajúcim spádom - rovná, vypuklá a vhĺbená (obr. 3.21). Profilová čiara týchto plôch je krivka vydutá v smere spádu.

Terénna plocha s ubúdajúcim spádom - rovná vypuklá a vhĺbená (obr. 3.22). Profilová čiara týchto plôch je krivka vhĺbená v smere spádu.

Najjednoduchšie čiastkové plochy s rovnomerným spádom sa pri terénnych tvaroch nevyskytujú veľmi často, častejšie sú čiastkové plochy s ubúdajúcim alebo pribúdajúcim spádom, ktoré tvoria prechod medzi rôzne sa zvažujúcimi plochami s rovnomerným spádom.

Základné čiastkové plochy, ktoré sme opísali a zobrazili na obr. 3.20, 3.21, 3.22 majú sklonové pomery na všetkých spádniciach rovnaké, vrstevnicesú na týchto čiastkových plochách rovnobežné. Terénna plocha je v prírode mnohotvárna, sklon sa mení nielen na tej Istej spádnici, ale aj na spádniciach susedných. Vrstevnice majú preto tvar jednoduchých kriviek, ktorých pôdorysné vzdialenosti (rozostupy) sú premenné. Aj spádnice sú v tomto prípade jednoduché krivky (obr. 3.23).

Priebeh vrstevníc s rozmanitým zakrivením vyjadruje tvar plochy, pôdorysná hustota vrstevníc vyjadruje sklon plochy. Spádnice tvoria nerozlučný celok s vrstevnicami, aj keď sa do mapy nezobrazujú. Vyhľadať a určiť ich v teréne je veľmi dôležité pre výškové zameranie mapového terénu. Niektoré mimoriadne dôležité spádnice, ktoré jednoduchým a výstižným spôsobom charakterizujú terén, sa nazývajú terénne čiary.

Ďalším dôležitým prvkom, ktorý určuje charakter mapovaného terénneho reliéfu, sú body terénnej kostry. Terénna kostra je súbor terénnych čiar a bodov terénnej kostry.

Body terénnej kostry sú body (niekedy malé plôšky), v ktorých sa vodorovná rovina dotýka terénnej plochy. Sú to vrcholy kôp, vrcholy sediel a najnižšie body vhĺbených plôch obr. 3.24).

Body terénnej kostry sa zobrazujú do všetkých výškopisných máp bez ohľadu na mierku mapy a na metódu výškového merania. Vyhľadať spoľahlivo tieto body je niekedy ťažké, najmä v jednoduchom pravidelnom teréne. Nadmorské výšky bodov terénnej kostry sa uvádzajú vo všetkých druhoch výškopisných máp.

Terénne čiary vznikajú na zreteľnom styku čiastkových plôch. Patria k nim chrbátnice, údolnice, upätnice a hrany.

Chrbátnica je čiara, ktorá spája najvyššie položené body na vrcholovej časti vyvýšeniny alebo na svahovom chrbáte. Je spádnicou, od ktorej sa susedné spádnice rozbiehajú smerom do úbočia. Chrbátnica tvorí predel (rozvodie) medzi oboma úbočiami vyvýšeniny a má zo všetkých spádnic na ploche chrbátu najmenší sklon (obr. 3.24).

Údolnica je spojnica najnižšie položených bodov vhĺbenej plochy. Susedné spádnice sa k nej zbiehajú. Údolnice určujú smer vodných tokov.

Úpätnica je čiara styku dvoch rozlične sklonených čiastkových plôch na rozhraní úbočí a údolí. Obe čiastkové plochy zvierajú spolu zvyčajne tupý uhol.

Hrana je čiara na terénnej ploche, kde sa zreteľne mení spád.. Pri náhlej zmene spádu je ostro viditeľná, vplyvom dlhého pôsobenia exogénnych síl môže byť zaoblená.

Terénne čiary tvoria kostru topografickej plochy. Čím sú početnejšie, tým je terénny reliéf zložitejší, a o to namáhavejšie a časovo náročnejšie bude jeho zameranie. Správna voľba a zameranie podrobných bodov na terénnych čiarach vyžaduje, aby geodet poznal nielen teoreticky význam bodov terénnej kostry a terénnych čiar, ale aby mal aj praktické skúsenosti a dokázal tieto body a čiary v teréne správne vyhľadať a zakresliť do výškopisného náčrtu.

Ďalšie dôležité čiary, ktoré prebiehajú na styku rozlične sklonených plôch; sú tvarové čiary. Tvarové čiary, ohraničujúce mierne sklonené alebo vodorovné časti jednotlivých terénnych tvarov, vysvetlíme pri každom terénnom tvare súčasne s vysvetľovaním zákonitostí príslušného terénneho tvaru.

Vrcholová časť vyvýšeniny je najviac vystavená vplyvu exogénnych síl. Zvetralé časti hornín splavuje voda a odnáša vietor. Vznikajú tvary, ktoré určuje podnebie a tvrdosť hornín v určitej oblasti. Charakteristickou terénnou čiarou vrcholovej časti vyvýšeniny je chrbátnica. Tvorí predelovú čiaru medzi úbočiami. Tam, kde chrbátnica mení smer, vzniká aj zmena spádu (obr. 3.24).

Na vrcholovej časti vyvýšeniny pozdĺž chrbátnice môžu byť tvary vyvýšené (kopa, plošina, vodorovný chrbát), tvary sklonené (odpočinky) a vhĺbené (sedlá) (obr. 3.25).

Kopa je zaoblený vyvýšený tvar. V pravidelnom teréne je zvyčajne od vrcholu kopy spád pribúdajúci, na úbočí rovnomerný, na úpätí prechádza rovnomerný spád v ubúdajúci. Táto zákonitosť sa v zobrazení vrstevníc prejavuje tým, že rozostupy vrstevníc sa od vrcholu kopy zmenšujú, na úbočí sú rovnaké a na úpätí sa zväčšujú (obr. 3.26).

Vrstevnice môžu mať tvar kruhový, eliptický alebo nepravidelný: Aj tvarová čiara, ktorá ohraničuje mierne sklonenú alebo vodorovnú časť kopy, je uzavretá a kruhová, eliptická alebo nepravidelná (obr. 3.27). Poznámka: Tvarové čiary sa do máp nezakresľujú. Ich priebeh v teréne treba zisťovať.

V učebnici sa budú v obrázkoch jednotlivých terénnych tvarov vyznačovať bodkovanou čiarou, aby sa nezamieňali doplnkovou vrstevnicou.

Vrchol kopy sa zameriava a v mape sa kótuje. Na kope s rozlične sklonenými úbočiami je bližšie k 'príkrejšiemu úbočiu (obr. 3.27). Okolie vrcholu kopy sa často tvarovo a výškovo spresňuje doplnkovou vrstevnicou.

Kopa s rovnomerným alebo ubúdajúcim spádom na úbočie sa volá kužeľ (obr. 3.28).

Zvláštnym vyvýšeným tvarom je roh, ktorý vzniká stykom plochy so spádom ubúdajúcim na jednej strane a so spádom pribúdajúcim na strane druhej.

Kužeľ a roh sú najčastejšie umelé terénne tvary. V prírodných tvaroch sa ich vrchol dlhodobým pôsobením vonkajších síl narušuje, zaobľuje alebo na povrch vystupuje skala.

Plošina je rozsiahlejší vyvýšený vodorovný tvar. Tvarovou čiarou je uzavretá krivka, jej priebeh naznačuje tvar terénnej plochy na úbočí, ohraničuje vodorovnú plochu (temeno plošiny). Styk vodorovnej plochy a úbočia môže byť ostrý alebo zaoblený. Na temene plošiny sa môžu vyskytovať malé terénne tvary, ktoré sa v mapách veľkých mierok zameriavajú a znázorňujú doplnkovými vrstevnicami, alebo technickými šrafami a kótami. Vhodná je aj doplnková vrstevnica a kóty pozdĺž tvarovej čiary (obr. 3.29).

Vodorovný chrbát je vyvýšený, v smere chrbátnice má pretiahnutý tvar. Podľa styku čiastkových plôch na úbočí môže byť vodorovný chrbát, klenutý alebo ostrý. Klenutý chrbát vzniká v mieste styku čiastkových plôch so spádom pribúdajúcim. Tvarová čiara je pretiahnutá uzavretá krivka, ktorá naznačuje tvar čiastkových plôch a tvar vrstevníc na úbočí (obr. 3.30). Na väčších tvaroch môžu byť na vodorovnom chrbáte ešte menšie vrcholové tvary.

Vodorovný chrbát, ostrý vzniká stykom plôch so spádom rovnomerným alebo ubúdajúcim. Tvarová čiara je hrana a splýva s chrbátnicou. Skalnatý chrbát s ostrou hranou sa nazýva hrebeň.

Výškové pomery na chrbátnici vodorovných chrbátov sa vyjadrujú kótami v miestach, kde sa mení spád a doplnkovými vrstevnicami.

spád chrbátnice. Vytvára sa eróziou v takých miestach chrbátov, kde sú odolné horniny. Tvarová čiara sa skladá z dvoch kriviek. Jedna ohraničuje vypuklú terénnu plochu, ktorá do odpočinku zbieha, druhá ohraničuje vypuklú plochu, ktorá z odpočinku vybieha. Spád na ploche vypuklej zbiehajúcej do odpočinku ubúda, na ploche vypuklé vybiehajúcej z odpočinku obyčajne pribúda. Rozostupy vrstevníc sa pozdĺž chrbátnice v smere spádu najprv plynulo zväčšujú, potom sa zasa plynulo zmenšujú. Na úbočí po oboch stranách odpočinku sa zvyčajne vyskytujú vhĺbené plochy. Na zakrivenej chrbátnici je aj odpočinok zakrivený. Odpočinok, môže byť aj nepravidelný. V mapách veľkých mierok sa okraje rozľahlejších odpočinkov kótujú a zakresľujú na doplnkové vrstevnice (obr. 3.31).

Sedlo je najnižšie miesto na chrbátnici medzi dvoma kopami. Do plochy sedla vbiehajú z priľahlých vyššie položených útvarov plochy vypuklé, obvykle so spádom ubúdajúcim (rozostupy vrstevníc sa zväčšujú) a z plochy sedla približne v smere kolmom na chrbátnicu vybiehajú plochy vhĺbené so spádom pribúdajúcim (rozostupy vrstevníc sa zmenšujú, obr. 3.32).

Najnižším bodom vypuklých plôch a súčasne najvyšším bodom vhĺbených plôch je vrchol sedla. Ak má sedlo medzi dvoma vyvýšenými plochami rôzny sklon, býva vrchol sedla posunutý k ploche s väčším spádom (obr. 3.32).

Tvarovou čiarou sedla je štvoruholník s oblúkmi vypuklými k vrcholu sedla. Sedlo môže byť pretiahnuté buď v smere chrbátnice - sedlo pozdĺžne, alebo v smere približne kolmom na chrbátnicu - sedlo priečne. V nerovnorodých horninách sa často vyskytuje sedlo nepravidelné. Na nepravidelnom sedle vybieha smerom do úbočia viacero plôch vhĺbených a vypuklých. Tvarová čiara je štvoruholník, ktorý ohraničuje plochy vbiehajúce do sedla a plochy vybiehajúce zo sedla (obr. 3.32).

Tvar a veľkosť sedla závisí od zloženia hornín. Široké a plytké sedlo sa v geografii nazýva priehyba. Široké a hlboké sedlo priesmyk a úzke a hlboké sedlo tiesňava.

Tak ako v predchádzajúcich opísaných útvaroch aj na sedle sa vrchol vo väčšine máp kótuje a okolie sa dopĺňa dvoma úsekmi doplnkovej vrstevnice (obr. 3.32).3.32 Tvary na úbočí

Sklonené plochy na úbočí tvoria najväčšiu časť zemského povrchu. Sklon, dĺžka a profil svahu svedčia o tom, aké činitele pôsobili na jeho vývoj. Podľa akosti a uloženia hornín a vplyvom poveternostných podmienok vznikali na úbočiach rozličné terénne tvary.

Základnými terénnymi tvarmi na úbočiach z topografického hľadiska sú vypuklé plochy - svahové chrbáty, vhĺbené plochy - úžľabiny a rovné plochy - svahy.

V teréne, kde je podložie zložené z mäkkých, rovnorodých hornín, je priebeh úbočí pravidelný, mierny, vyrovnaný eróziou. V horninách nerovnorodých, striedavo mäkších a tvrdých, je priebeh úbočí nepravidelný, s menšími terénnymi tvarmi. Vo veľmi tvrdých horninách vystupuje často na povrch skala, sklon profilovej čiary sa veľmi často mení.

Na svahových chrbátoch, v úžľabinách i na svahoch sa vyskytujú ďalšie, prevažne menšie terénne tvary, ktoré možno rozdeliť na tvary vyvýšené (vypuklé, vystupujúce) - rebro, výčnelok, terasa a tvary vhĺbené - ryha, výmoľ, strže; rokliny a jamy. V teréne, kde sú nerovnorodé horniny, bývajú terénne tvary zráz a terénny stupeň.

Svahový chrbát je vyvýšený, v smere spádu pretiahnutý tvar, ktorý prebieha medzi dvoma vhĺbenými alebo rovnými plochami. Vzniká plynulým stykom čiastkových vypuklých plôch. Stykovou čiarou je terénna čiara chrbátnica, ktorá má zvyčajne najmenší spád spomedzi všetkých spádnic na ploche chrbáta.

Podľa tvaru čiastkových plôch na úbočí chrbáta môže byť svahový chrbát široký, normálny, úzky a ostrý.

Široký svahový chrbát má vypuklú plochu iba mierne klenutú, priebeh chrbátnice v teréne je takmer nebadateľný.

Normálny svahový chrbát má vypuklú plochu zreteľnejšie klenutú. Vyhľadať chrbátnicu v teréne a zamerať na nej podrobné body je ľahšie. Úzky svahový chrbát je pre značné klenutie vypuklej plochy veľmi

výrazný terénny tvar. Chrbátnica je v teréne zreteľne viditeľná a vrstevnice sa na nej silne ohýbajú.

Vrstevnice na svahovom chrbáte širokom, normálnom a úzkom sú vypuklé krivky v smere spádu, ktoré na chrbátniciach vybiehajú najďalej. Musia sa na ne zakresľovať kolmo. Rozostupy vrstevníc sú na chrbátnici väčšie ako rozostupy vrstevníc na spádniciach na úbočí chrbáta:

Ostrý svahový chrbát vzniká v tvrdých horninách, chrbátnica tvorí hranu a vrstevnice sa na nej lomia.

Na priamom svahovom chrbáte sú vrstevnice na úbočiach súmerné. V prírode sa častejšie vyskytujú svahové chrbáty zakrivené, kde vrstevnice prebiehajú tak, že vhĺbeným vrstevniciam na jednom úbočí zodpovedajú vypuklé vrstevnice na druhom úbočí. Na vhĺbenej ploche býva väčší spád (obr. 3.33).

Na svahových chrbátoch sa môžu vyskytovať aj svahové kopy; sedlá a odpočinky. Pre tieto terénne tvary platia rovnaké zákonitosti ako pre obdobné tvary na vrcholovej časti vyvýšeniny. Svojou veľkosťou však nerušia základný rys svahového chrbáta, ktorý stále klesá. Ich výskyt spôsobuje zmeny spádu na chrbátnici, ktoré sa prejavujú zmenami v rozostupe vrstevníc (obr. 3.34).

Obr. 3.34. Terénne tvary na svahovom chrbáte 1 - odpočinok, 2 - sedlo, 3 - kopa

Úžľabina je vhĺbený terénny tvar medzi dvoma vypuklými alebo tiež rovnými plochami. Vzniká zvyčajne v mieste plynulého styku vhĺbených čiastkových plôch. Stykovou čiarou je údolnica, ktorá má obvykle najmenší spád zo všetkých spádnic v úžľabine.

Podľa tvaru čiastkových plôch na úbočí môže byť úžľabina plytká, normálna, úzka a zárez.

Plytká úžľabina má terénnu plochu len mierne vhĺbenú; vrstevnice sú ploché krivky. Údolnica nie je takmer viditeľná.

Normálna úžľabina má terénnu plochu výraznejšie vhĺbenú, údolnica je v teréne viditeľná, je ľahké ju vyhľadať a zamerať.

Aj úzka úžľabina má terénnu plochu výrazne vhĺbenú, údolnicu možno ľahko určiť.

Úžľabina, pri ktorej je styk čiastkových plôch na údolnici ostrý, sa nazýva zárez.

V smere údolnice môže byť úžľabina priama alebo zakrivená. Pri priamej úžľabine je údolnicou priamka a vrstevnice na úbočiach sú súmerné. Pri zakrivenej úžľabine zodpovedajú vhĺbeným vrstevniciam jedného úbočia vypuklé vrstevnice úbočia druhého (obr. 3.35).

Úžľabina je negatívnym obrazom svahového chrbáta, preto treba na rozlíšenie svahových chrbátov a úžľabín vyznačovať smer spádu vo výškopisnom náčrte šípkou. Pre rýchlejšie určenie smeru spádu sa zakresľujú do mapy vo vhodne zvolených miestach chrbátnic a údolníc spádovky.

Smer spádu možno určiť aj z nadmorských výšok vrstevníc, ktoré sa popisujú hlavou v smere stúpania a pomocou kótovaných bodov zameraných v miestach, kde sa na chrbátniciach a údolniciach mení smer alebo veľkosť spádu. V mieste zmeny smeru a spádu chrbátnic a údolníc vznikajú zvyčajne nové svahové chrbáty a úžľabiny.

Medzi menšie vypuklé terénne tvary na úbočiach patrí rebro, výčnelok a terasa.

Rebro je úzky nevysoký terénny tvar pretiahnutý obyčajne v smere spádu, podobný malému svahovému chrbátiku so strmými úbočiami. Na chrbátnici sa terénne plochy stýkajú v ostrej alebo zaoblenej hrane. Aj úbočia rebra sa so svahom stýkajú na hranách ostrých alebo zaoblených (obr. 3.36).

Výčnelok je terénny tvar podobný odpočinku. Najvyššia časť výčnelka je vodorovná alebo mierne sklonená plošinka, vytvárajúca v smere spádu vypuklú plochu podobnú svahovému chrbátu, ktorá prechádza do priľahlého svahu náhle alebo pozvoľne. Tvarová čiara ohraničuje vodorovnú alebo mierne sklonenú časť výčnelku. Výčnelok je terénny tvar, ktorý pôsobí na tvar i rozostup vrstevníc (obr. 3.37).

Terasa je rozsiahlejší terénny tvar podobný výčnelku. Tvarová čiara sa skladá z dvoch častí, ktoré svojím priebehom naznačujú tvary sklonených plôch prerušených terasou. V smere spádu od terasy môže vybiehať niekoľko chrbátnic a údolníc (obr. 3.38).

Ploché časti výčnelku a terasy sa tvarovo a výškovo spresňujú doplnkovými vrstevnicami.

Menšie vhĺbené terénne tvary, ryha a výmoľ sa vytvárajú na úbočí erozívnou činnosťou stekajúcej vody. Ryha, v podstate malý zárez, býva začiatkom väčších vhĺbených terénnych tvarov - zárezov, strží a roklín: Vrstevnice sa lomia na údolnici, pri výmoli a strži aj na styku s okolitými plochami (obr. 3.39).Obr. 3.39. Ryha, výmoľ, strž

Výmoľ, je priekopa s ostro ohraničenými strmo sklonenými plochami, ktoré sa stýkajú na údolnici (obr. 3.39). Aj výmoľ sa mení pôsobením stekajúcej vody smerom k úpätiu vyvýšených terénnych tvarov na väčšie vhĺbené tvary, strže a rokliny.

Strže sú výrazné údolné vhĺbené tvary s nepravidelným sklonom údolnice a svahov, s ostrými a často krivolakými terénnymi hranami. Dno strží býva úzke, strmé úbočia sa buď stýkajú na údolnici, alebo sa končia vo vodorovnom alebo vhĺbenom neveľmi širokom dne (obr. 3.39).

Rokliny vznikajú na rovných, často i vypuklých úbočiach. Sú to údolné zárezy so strmými ostro ohraničenými úbočiami a s úzkym dnom. Bývajú hlboké a rozľahlé so stálou alebo prívalovou vodu.

Výmole a rokliny bývajú rôzne rozvetvené, často skoro rovnobežne prebiehajú, obyčajne v smere spádu. V mapách sa znázorňujú vrstevnicami, šrafami alebo značkou (obr. 3.40).

Jamy sú uzavreté vhĺbené terénne tvary rôznej veľkosti a tvaru. Najčastejšie vznikajú ľudskou činnosťou ako umelé terénne tvary. Tvarovou čiarou je horná hrana a úpätná hrana, ak je dno široké. Pri jamách s malým dnom sa dno zobrazuje kótovaným bodom (obr. 3.41).

Uzavreté priehlbeniny prirodzeného pôvodu vznikajú v miestach s priepustnými horninami v oblastiach krasových javov a volajú sa závrty (obr. 3.41). Hlboký závrt so strmými, niekedy previslými stenami je priepasť.

Zrázy sú časti úbočia, ktoré majú oveľa väčší sklon ako okolité plochy. Zmena sklonu prebieha pozdĺž tvarovej čiary, ktorá je viac alebo menej viditeľná. Styk rôzne sklonených plôch môže byť ostrý na hrane alebo zaoblený. Podľa priebehu tvarovej čiary rozlišujeme zrázy vodorovné, šikmé, uzavreté a rozvetvené. Pretože v zrázoch je spád väčší ako v okolitých plochách, majú v nich vrstevnice podstatne menší rozostup (obr. 3.42).

Malé, strmé zrázy sa nazývajú terénne stupne. Môžu byť prírodné (terasové) a umelé. Umelé terénne tvary vznikajú pri poľnohospodárskych úpravách, teraz najmä pri výstavbe sídlisk, priemyselných závodov, . komunikácií, železníc atď. Tvarové čiary terénnych stupňov sú spravidla ostré hrany na styku strmej plochy s menej sklonenými okolitými plochami.

Terénne stupne a ďalšie malé terénne tvary (jamy, strže, rebrá atď.) sa znázorňujú vrstevnicami alebo technickými šrafami. Technickými šrafami sa vyjadrujú v mapách veľkých a stredných mierok tie tvary zemského povrchu, ktoré sa nedajú vyjadriť vrstevnicami. Sú to predovšetkým tvary, ktorých výška alebo hĺbka nedosahuje Interval vrstevníc (obr. 3.43) alebo prebiehajú súbežne s vrstevnicami (obr. 3.44). Šrafy netreba zakresľovať v celom priebehu terénneho stupňa, ak je jeho priebeh zjavný už z čiastočného zákresu šráf. Horná a dolná hrana stupňa sa označí výškovými kótami (obr. 3.45). V mape mierky menšej ako 1 : 1000 alebo pri nedostatku miesta sa šrafy označia v mieste najväčšieho výškového rozdielu relatívnou kótou (obr. 3.44). Obrysy šrafovaných sklonených plôch sa zakresľujú vtedy, ak sa nekryjú s polohopisnými čiarami (obr. 3.44 Terénne stupne, ktorých hrany sa nedajú zobraziť na mape ( sú užšie ako 0,5 mm), sa znázornia hrubou čiarou vyznačením spádovky a relatívnej kóty. Spádovka sa kreslí v mieste najväčšieho výškového rozdielu (obr. 3.45).

V Základnej mape SR 1 : 10 000 sú terénne stupne zakreslené technickými šrafami bez uvedenia relatívnych výšok. Zákres má informatívny význam. Užívateľ mapy je informovaný o tom, že na určitom mieste mapy je strmo sklonená plocha (obr. 3.46).

3.4 Tvary na úpätí a tvary údolia

Úpätím prechádza úbočie vyvýšeniny do roviny alebo do vhĺbenej plochy. Prechod úbočia do rovinatej plochy prebieha pozdĺž upätnice.

Vrstevnice sa v závislosti od druhu hornín buď lomia, alebo ohýbajú (obr. 3.47). V mäkkých horninách nie je úpätnica viditeľná, úpätie prechádza priamo do vhĺbenej plochy a charakteristickou čiarou údolia zostáva údolnica.

Obr. 3.46. Terénne stupne a kótovanie bodov v Základnej mape SR 1 : 10 000

Obr. 3.47. Úpätnicové prechody

3.41 Tvary na úpätí

Nánosový kužeľ sa vytvára na úpätí alebo na stráňach s malým sklonom usadzovaním zeminy a piesku, ktoré znáša voda z vrcholových častí vyvýšeniny a zo strmých úbočí. Vzniká pri ústí zárezov alebo strží a má tvar kužeľovej plochy. Tvarová čiara vedie od vyústenia zárezu po oboch stranách kužeľovej plochy.

Vrstevnice sa na tvarovej čiare lomia alebo náhle ohýbajú, po kužeľovej ploche prebiehajú ako vypuklé krivky (obr. 3.48). Obdobný terénny tvar je sutinový kužeľ.

Sutinový kužeľ vzniká pri úpätiach skalných stien alebo strmých svahov nahromadením hrubej kamenistej sutiny, vzniknutej zvetrávaním hornín, ktorá vplyvom gravitácie padá zo svahov a ukladá sa na úpätiach. Sutinové kužele majú nepravidelné tvary so strmými svahmi. Zobrazujú sa rovnako ako skalné tvary, zákresom obrysu a značkou (obr. 3.49).

Dlhoročná a trvalá erozívna a akumulačná činnosť vody vytvorila na zemskom povrchu rozsiahlu sieť údolí s vodnými tokmi, ktorými voda odteká. Jedno údolie na určitom území svojimi rozmermi zvyčajne prevláda, zhromažďuje a odvádza z neho všetku vodu Nazýva sa hlavné údolie. Sieť okolitých údolí, ktoré doň vyúsťujú, tvorí sústavu vedľajších údolí. Hlavné údolie má najmenší spád a je najhlbšie. Všetky údolia sú od seba oddelené medziľahlými vyvýšeninami. Z topografického hľadiska sa údolie posudzuje podľa tvaru dna a podľa prechod úbočia do údolia. Údolie môže mať dno rovné, vypuklé (jazykové a vhĺbené).

Údolie s rovným dnom má dno vytvorené rovnou plochou ohraničenou viditeľnými úpätnicami. Vrstevnice sa na úpätnici lomia alebo ohýbajú a v ploche dna sú priame. Vodu z údolia odvádzajú vodné` toky alebo menšie vhĺbené tvary (ryha, výmoľ - obr. 3.50).

Údolie s jazykovým dnom má dno vytvorené vypuklou plochou, ktorá je tak ako v údoliach s rovným dnom ohraničená viditeľnými úpätnicami. Vrstevnice sa na nich lomia 'alebo ohýbajú a v ploche dna prechádzajú ako vypuklé krivky (obr. 3.5!).

Údolie s vhĺbeným dnom sa podľa tvaru vhĺbenej plochy nazýva úžľabina alebo údolný zárez.

Dno úžľabiny je údolie so širším vhĺbeným dnom. Prechod do úbočia je pozvoľný, upätnice nie sú viditeľné a splývajú s údolnicou. Vrstevnice sú vhĺbené krivky (obr. 3.52).

Údolný zárez je tvar údolia, kde je ostrý styk úbočia na údolnici, vrstevnice sa na údolnici ostro lomia (obr. 3.53).

Tvar údolia závisí od spádu vodného toku. Horný tok rieky sa vyznačuje veľkým spádom, údolie má tvar údolného zárezu alebo úžľabiny (v mäkkých horninách). Na strednom toku rieky, kde je spád miernejší a v rieke je viac vody, časť splaveného materiálu sa usadzuje, rieka vytvára zákruty (meandre), údolie má širšie rovné alebo jazykové dno. Dolný tok rieky charakterizuje veľmi mierny spád, údolie je široké, rovné, v geografii sa nazýva úval. Veľké rieky pretekajú v dolnej časti toku neraz rozsiahlymi údolnými rovinami.

V údolných rovinách sa vyskytujú ďalšie terénne tvary: terénne vlny a náplavové chrbáty, raveny a uzavreté priehlbiny.

Terénne vlny a náplavové chrbáty sú nízke, vodorovné, vypuklé tvary, ktorých úbočia prechádzajú do priľahlého terénu v mieste zaoblených hrán. Raveny sú brehy bývalých riečísk. Bývajú to rozsiahle, členité, nízke zrázy, obyčajne s ostrými hranami.

Uzavreté priehlbiny môžu byť až niekoľko metrov hlboké, okrúhle alebo pretiahnuté tvary, zvyčajne so zaobleným prechodom do priľahlých plôch a majú ploché dno.

Všetky tieto terénne tvary sa zobrazujú v mapách vrstevnicami, často doplnkovými, šrafami a kótami (obr. 3.54).

Umelé terénne tvary vznikajú ľudskou činnosťou a môžeme ich vidieť všade, kde človek intenzívne využíva zemský povrch.

V poľnohospodárskych oblastiach patria medzi umelé terénne tvary terénne stupne, ktoré sa budovali na zabránenie splavovania ornice a na uľahčenie obrábania jednotlivých pozemkov. Pozdĺž komunikácií a železníc sú to výkopy a násypy, často veľkej výšky, pri riekach regulované brehy, priehrady, hrádze a siete zavodňovacích kanálov. Tieto terénne tvary sú zvyčajne zrázy s ostrými hranami. Sú to plochý s rovnomerným spádom a miernym priebehom aj v smere vrstevníc. Rovnaký charakter majú aj umelé terénne tvary vytvorené pri výstavbe sídlisk, priemyselných podnikov a ďalších inžinierskych diel. Tieto terénne tvary sa v mapách znázorňujú vrstevnicami alebo technickými šrafami.

Najvýraznejší vplyv ľudskej činnosti na terénny reliéf je v priemyselných oblastiach. V blízkosti hlbinných oblastí sa prejavujú rozsiahle a

často vysoko nahromadené haldy kužeľovitého alebo nepravidelného tvaru s príkrymi svahmi. Prepadnutím sa starých štôlní v podkopanej oblasti vznikajú uzavreté priehlbiny (obr. 3.55). Najväčšie zmeny terénneho reliéfu sú v oblasti povrchových baní, kameňolomov, pieskovní, hlinísk, kde vznikajú rozsiahle priestory narušené ťažbou s rozlične vytváranými svahmi a s nepravidelným dnom. Pri týchto tvaroch je priebeh vrstevníc v smere spádu, aj v smere vodorovnom nepravidelný. Ťažobné priestory, ak sú v prevádzke, sa najčastejšie znázorňujú iba pomocnými vrstevnicami (obr. 3.56). Ak nie sú v prevádzke, zobrazujú sa zosilnenými, často aj základnými vrstevnicami.

Terénny reliéf sme definovali ako súbor terénnych tvarov. Zákonitosti priebehu čiastkových plôch týchto terénnych tvarov, priebeh a znázorňovanie vrstevníc sme vysvetlili v predchádzajúcich kapitolách. Terénne tvary sa vyskytujú v krajine v rozličnom zoskupení, a tak sa v nej vytvoril určitý charakteristický ráz. Z hľadiska výškopisného mapovania sa rozdeľuje terénny reliéf na dva základné typy: terén pravidelný a nepravidelný.

Terén pravidelný sa podľa modelácie čiar terénnej kostry môže rozdeliť ďalej na: terén pravidelný, jednoduchý a terén pravidelne členitý.

Terén pravidelný, jednoduchý je charakterizovaný tým, že čiastkové plochy na seba plynulo nadväzujú, ich priebeh zodpovedá zákonitostiam, ktoré sa preberali pri jednotlivých terénnych tvaroch (obr. 3.57).

Na vrcholových častiach vyvýšenín bývajú mierne vyklenuté kopy, oddelené pravidelnými širokými sedlami a klenuté vodorovné chrbáty. Na úbočiach sa striedajú široké svahové chrbáty spojené rovnými plochami s plytkými úžľabinami. Od vrcholovej časti majú najprv pribúdajúci spád, v strednej časti rovnomerný a smerom k úpätiu ubúdajúci. Môžu tu byť aj veľké odpočinky alebo terasy, ploche rozsiahle svahové kopy. Zákonitosti týchto tvarov bývajú v smere spádu zachované. Priebeh profilových čiar je jednoduchý, bez nepravidelností. Vrstevnice v smere vodorovnom sú krivky vhĺbené a vypuklé, spojené priamymi úsekmi. Rozostupy vrstevníc sú na veľkých plochách rovnaké alebo sa pravidelne zväčšujú či zmenšujú.

Tento typ terénu sa vyskytuje najmä v poľnohospodárskych oblastiach, kde sa dlhoročným obrábaním pôdy a pôsobením ďalších exogénnych síl vyrovnávajú nízke zrázy, priehlbiny a drobné nerovnosti terénu. Z geologického hľadiska je táto krajina stará s malými výškovými rozdielmi a nepatrnými účinkami stekajúcej vody. Podložím je často rovnorodá hornina.

Terén pravidelný, členitý má základné znaky rovnaké ako terén jednoduchý. Modelácia tvarov na vrcholovej časti vyvýšeniny a priebeh profilových čiar na úbočí sú podobné, výškové rozdiely bývajú väčšie.

Charakteristickým znakom členitého terénu je výrazná sieť chrbátnic a údolníc a veľký počet vhĺbených a vypuklých tvarov. Hlavné terénne tvary na úbočí, t.j. plochy vhĺbené a vypuklé, majú zákonité súvislosti, znázornené na obr. 3.58. Medzi dvoma chrbátnicami je vždy jedna údolnica a naopak, medzi dvoma údolnicami je jedna chrbátnica. Na úbočiach vyvýšenín sa striedajú svahové chrbáty s úžľabinami, ich chrbátnice a údolnice majú menší spád ako ostatné spádnice na ploche. Rozostupy vrstevníc na chrbátniciach a údolniciach sú najväčšie. Na styku dvoch údolníc svahové chrbáty zanikajú (1).

Údolnica v hlavnom údolí (2) má vždy menší spád ako údolnica vo vedľajších údoliach (3). Rozvetvená sieť údolníc je súvislá až po úpätie. Ak chrbátnica alebo údolnica mení smer, mení sa aj jej spád (4). V týchto miestach odbočujú na vypuklej strane ďalšie chrbátnice a na vhĺbenej strane údolnice (5). Ak sa chrbátnica rozdeľuje, nižšie vzniká údolnica, ktorá má spočiatku smer chrbátnice (6).

Vrstevnice sú tvarovo členité, ale majú jednoduchý priebeh. Rozostupy vrstevníc sú rovnaké alebo sa pravidelne zväčšujú či zmenšujú.

Tento typ morfologicky jednoduchého členitého terénu v našich krajoch prevláda. Svahy vyvýšenín sú z rovnorodých hornín s väčšími výškovými rozdielmi a s výraznejšími erozívnymi účinkami stekajúcej vody. Vyskytuje sa súvisle na rôzne veľkých najmä zalesnených priestoroch, alebo v niektorých oblastiach dopĺňa pravidelný jednoduchý terén. Inde býva do pravidelného, členitého terénu vklinený terén nepravidelný.

Nepravidelný terén, kde nemajú terénne tvary pravidelný priebeh v smere vrstevníc a najmä v smere spádu, je oproti predchádzajúcim typom pre výškopisné mapovanie ťažší. Najčastejšie vzniká tam, kde je podložie nerovnorodé s rozlične odolnými vrstvami voči vplyvu erozívnej činnosti stekajúcej vody. Pri daždi a odmäku snehu steká voda z vrcholovej časti po svahu a rozrušuje zvetralú horninu a splavuje ju do nižších polôh. V hornej časti svahu odteká voda po celej ploche, v nižších častiach sa vytvárajú ryhy, výmole a strže. Na vhodných miestach, zvyčajne na úpätí vyvýšenín, sa zemina usadzuje.

Nepravidelnosti terénnych ,tvarov sa začínajú už na vrcholovej časti vyvýšeniny, kde majú kopy, sedla, odpočinky a vodorovné chrbáty priebeh terénnej plochy na úbočí nepravidelný v smere spádu i v smere vodorovnom. Sklon čiastkových plôch sa často mení na prechod medzi rôzne sklonenými plochami býva niekedy náhly, prebieha na ostrej alebo zaoblenej vodorovne alebo šikmej hrane. Na plochách vypuklých a vhĺbených sú v tomto prípade menšie rovne plochy, ktoré vznikli akumulačnou činnosťou vody (obr. 3.59).

Na úbočiach pri tomto type terénu vzniká veľa odpočinkov (obr. 3.60) (1), svahových kôp (2), výčnelkov (3), terás (4), vodorovných (5) a šikmých zrázov (6) a v úžľabinách sa vyrovnáva plocha vhĺbená a vznikajú akumulačné útvary (7).

Priebeh vrstevníc v nepravidelnom teréne závisí od hornín, ktoré tvoria podložie, je plynulý alebo nepokojný až chaotický.

Obr. 3.60. Nepravidelný terén1 - odpočinky, 2 -svahové kopy, 3 - výčnelky, 4 - terasy, 5 - vodorovné, 6 - šikmé zrázy, 7 - akumulačné tvary v úžľabinách

Na úspešné zameranie rôznych typov nepravidelného terénu treba nielen ovládať náuku o teréne, ale treba sa zoznámiť aj s ostatnými zriedkavejšími podobami nepravidelného terénu.

V našich krajinách sa vyskytujú v niektorých oblastiach súvislé alebo roztrúsené zvláštne typy nepravidelného terénu.

Sú to meandrové pásy v povodí niektorých riek (Labe, Lužnice, Jizera, Orlice, Morava, Malý Dunaj), krasové oblasti (Český kras medzi Berounom a Prahou, Moravský kras severne od Brna, rad krasových oblastí na Slovensku). Celkom odlišný typ terénu je v oblastiach naviatych pieskov (pozdĺž Lužnice na Třebořsku, v povodí dolnej Moravy, na Záhorí a tam, kde vznikajú zosuvy pôdy (Mostecko, Hlučínsko, Handlová, Pavlovské kopce). Celkom nepravidelný terén býva v oblasti morén (vo Vysokých Tatrách, Krkonošiach a na Šumave), v početných oblastiach našich krajín sa vyskytujú rôzne druhy kamenitých tvarov.

Meandrové pásy vznikajú zvyčajne na strednom toku rieky. Vplyvom bočnej erózie tečúcej vody sa vodný tok vychyľuje z priameho smeru. Rieka vytvára zákruty - meandre. Breh, pri ktorom je prúdnica, vymieľa bočná erózia a na náprotivnom brehu materiál ukladá. Postupujúcou bočnou eróziou sa meandre zväčšujú a pri veľkých povodniach sa niekedy nárazový breh roztrhne a tok rieky sa vyrovnáva.

Z meandrového oblúka vzniká mŕtve rameno (opustený meander) a medzi ním a novým riečiskom zostáva časť vyvýšeného terénneho reliéfu. Šírka meandrového pásu, t.j. šírka pruhu, v ktorom rieka menila svoje riečisko, je závislá od šírky rieky a od rýchlosti prúdu. Smerom k dolnému toku sa meandrový pás rozširuje. V meandrovom páse sú zachované brehy bývalých riečísk - raveny (obr. 3.61 - l, 2, 3), ktoré tvoria zakrivené zrázy rozličnej výšky a rozličného spádu. Naplavený materiál v niektorých miestach riečisko vyrovnáva, inde zostavajú plochy vhĺbené. Z menej výrazných riečísk vedľajších meandrov vznikali menšie terénne tvary, napríklad uzavreté priehlbiny (4), terénne vlny (5) a náplavové chrbátiky (6).

Krasové javy vznikajú činnosťou presakujúcej a stekajúcej vody v oblastiach rozpustných krasových hornín. Krasové javy sú povrchové a podzemné. Medzi povrchové tvary patria škrapy, závrty (doliny), priepasti a Krasové údolia.

1 - raveny znázornené vrstevnicami, 2 - spojenými šrafami, 3 - nespojenými šrafami, 4 - uzavreté priehlbiny, 5 - terénne vlny, 6 - náplavové chrbáty

Na sklonených vápencových skalách sa vytvárajú žliabkové škrapy v tvare až 2 m hlbokých brázd v smere spádu (obr. 3.62).

Všeobecné škrapy, drobné skalky s početnými žliabkami a priehlbinami na povrchu, sa vyskytujú osamotene, prípadne v skupinách (obr. 3.63).

Ďalšie povrchové tvary sú závrty, uzavreté priehlbiny rôznych profilov s hranami zaoblenými a ostrými. Závrty sa znázorňujú vrstevnicami, hlboké závrty s takmer zvislými stenami kresbou skál.

Aj údolia v krasovej oblasti majú odlišný. charakter. Rozdeľujú sa na slepé, poloslepé, suché a výverové.

Na okraji krasových oblastí sa vyskytujú slepé údolia, zakončené vysokou skalnou stenou, pod ktorou sa vodný tok stráca v podzemí. V poloslepých údoliach je záverová stena nižšia a za ňou pokračuje suché, vyššie položené údolie. Tieto suché údolia v podzemí podtekajú riek. Zrútením stropu jaskyne, ktorou rieka preteká, vznikajú priepasti. Naša najznámejšia priepasť Macocha v Moravskom krase je 138,4 m hlboká. Výverové údolia vznikajú pri úplnom zrútení jaskynných stropov. Rieka sa objaví na povrchu a preteká údolím so strmými a skalnatými úbočiami.

Naviate piesky vznikajú pôsobením vetra, ktorý modeluje piesočné nánosy, pozdĺž veľkých riek , a bývalých morí. Odnáša a usadzuje piesčitý materiál najmä v rovinnom teréne pozdĺž riek. Vytvára ploché, zaoblené kopy samostatné alebo častejšie oddelené pravidelnými sedlami, nevýrazné vodorovné alebo svahové chrbáty a uzavreté priehlbeniny. Vrstevnice pôsobia pokojným dojmom, sú viac alebo menej zakrivene (obr. 3.64).

V meandrových pásoch riek sa nedajú vždy presne rozoznať terénne tvary, ktoré vznikli erozívnou a akumulačnou činnosťou riek od terénnych tvarov v tvorených naviatymi pieskami. Na zvažujúcich sa častiach terénu vytvárajú naviate piesky plošné pokryvy: Vrstevnice sú aj v tomto prípade zaoblené, terénny reliéf je nepravidelný (obr. 3.65).

V niektorých oblastiach zosuv pôdy narušuje pravidelný 1 nepravidelný terén. Vzniká v priestoroch, v ktorých sa pôda zosúva, teda na svahoch, kde sa rýchlo zvetrávajúce horniny po dažďoch rozmáčajú a kĺžu po pevnom a klzkom (spravidla ílovitom) podloží. V mieste; kde nastal zosuv pôdy, zostáva tvar terénu v tvare zrázu, pod ktorým vzniká veľmi nepravidelný úsek s chaotickým priebehom vrstevníc. Znázorňuje sa zvyčajne pomocnými vrstevnicami (obr. 3.66).

Morény vznikali na našom území v období ľadovcovej činnosti. Ľadovce sa najmä vplyvom gravitácie pohybujú údolím a premiestňujú zvetraný materiál a materiál vyrytý a vymletý z podložia a zo svahov na úbočia. Nahromadený materiál zostáva ležať pri výstupe ľadovca z hôr v miestach, kde sa ľadovec rozpúšťa a vytvára morény. Morénové údolia majú, zvláštny korytovitý tvar so stupňovitým, pozdĺžnym profilom a s previsnutými skalnými úbočiami. V priestore morén je terén nepravidelný bez akej koľvek zákonitosti, striedajú sa krátke i dlhé strmé valy, pahorky, zrázy, uzavreté priehlbiny a skupiny balvanov s drvinou a pieskom (obr. 3.67). Vhĺbený priestor za morénami sa zapĺňal vodou a vznikali jazerá (napr. Štrbské pleso vo Vysokých Tatrách).

Kamenité tvary rôznej veľkosti a rozličných tvarov, závislých od vzniku a druhu horniny sa do máp zakresľujú rôznymi druhmi značiek. Vhodne zvolené mapové značky umožňujú príslušný mikrotvar nielen zobraziť, ale tiež vyznačiť veľkosť a zákonitosť jeho umiestnenia v teréne (obr. 3.68).

3.7 Voľba podrobných výškových bodov a vedenie výškopisného náčrtu, konštrukcia vrstevníc, kontrolné meranie zobrazenia výškopisu

Pri meraní výškopisu geodetickými metódami (plošná nivelácia, číselná tachymetria) sa zameriavajú podrobné body tak, aby sa mohli z týchto číselne zameraných údajov skonštruovať vrstevnice.

Predpokladom správneho zobrazenia terénu je spoľahlivé vykonanie meračskej zložky so súčasným úspešným uplatnením geometrických a morfologických znalosti. Vrstevnice zobrazené z potrebného množstva vhodne zvolených bodov majú byť výškovo presné (t.j. geometricky správne) a tvarovo verné (t.j. výstižne znázorňujúce aj malé terénne tvary, ktoré ešte možno pri danej mierke mapovania zobraziť).

Výšková presnosť vrstevníc sa skúša kontrolným meraním v teréne (kap. 3.73).

Tvarová vernosť vrstevníc býva porušená prílišnou generalizáciou, keď sú vynechané niektoré malé terénne tvary (malé odpočinky, nízke zrázy, ryhy, terénne vlny, uzavreté priehlbiny v krasových oblastiach), ktoré by sa v danej mierke mohli ešte znázorniť. Vrstevnice nie sú tvarovo verné tiež vtedy, keď znázorňujú terénne tvary, ktoré v prírode neexistujú. Príčinou môže byť nedokonalý výškopisný náčrt, lokálne chyby alebo nevhodná voľba podrobných bodov.

Na obr. 3.69 sú vrstevnice územia s vyhovujúcou výškovou presnosťou, ale rozdielnou morfologickou kvalitou.

Voľbu podrobných výškopisných bodov a vedenie meračského výškopisného náčrtu má vykonávať najskúsenejší pracovník v meračskej čate.

Pri voľbe podrobných bodov treba pozorovať terén z nižšie položených miest. Terénne tvary sú proti svahu zreteľnejšie a voľba výškových bodov je ľahšia.

Vo všetkých typoch terénu sa merajú body terénnej kostry (vrcholy kôp; Sediel, najnižšie body plôch vhĺbených). Výšky týchto bodov sa uvádzajú vo všetkých druhoch výškopisných máp. Zameranie bodov terénnej kostry sa vykonáva kontrolou, najlepšie zameraním z dvoch stanovísk. V rovinnom a mierne sklonenom teréne sa volia podrobné body tak, aby vytvárali približne štvorcovú sieť (obr. 3.70).

Obr. 3.69. Vrstevnicové obrazy toho istého územia s vyhovujúcou výškovou presnosťou ale s rozdielnou morfologickou presnosťou

Aj v jednoduchom pravidelnom teréne vytvárajú zamerané body takmer pravidelnú štvorcovú sieť so stranami približne v smere spádu a v smere vodorovnom. Pokiaľ sa dá v tomto type terénu identifikovať terénna alebo tvarová čiara, merajú sa na týchto čiarach podrobné body. Zameriavajú sa aj malé terénne tvary (nízke stupne, plytké jamy), ktoré mapu v tomto type terénu orientačný charakter. Na terénnych stupňoch sa zameriava začiatok a koniec terénneho stupňa, ďalej dvojica bodov kolmo na os, vždy na dolnej a hornej hrane. Tieto body sa merajú tam, kde sa mení smer alebo výška terénneho stupňa (obr. 3.71).

1- bod terénnej kostry, 2 - tvarová čiara, 3 - spádnica, 4 - horizontála, 5 - hranica kultúry, 6 - terénny stupeň, 7 - stanovisko merania

V pravidelnom členitom teréne je nevyhnutné správne vyhľadať a zamerať body na chrbátniciach a údolniciach. Podrobné body sa merajú v miestach, kde chrbátnica alebo údolnica mení smer alebo spád,- v úsekoch s rovnomerným spádom vo vzdialenosti 20 až 30 mm na mape. Zamerané podrobné body by v niektorých častiach terénu nevytvárali dostatočne hustú sieť bodov pre konštrukciu vrstevníc, preto sa merajú na spádniciach vypuklých, vhĺbených i rovných plôch medzi chrbátnicami a údolnicami ďalšie podrobné body tak, aby hustota bodov bola dostačujúca (obr. 3.72).

V nepravidelnom teréne je voľba podrobných bodov ťažšia. Terénnu plochu, výrazne členitú najmä v smere spádu, treba rozdeliť na čiastkové plochy s približne rovnakým spádom a s tvarovo ľahko konštruovateľným priebehom vrstevníc. Podrobné body sa volia na hranách, ktoré tieto plochy ohraničujú (obr. 3.73).

1 - svahový chrbát s pribúdajúcim spádom, 2 - terénna plocha vhĺbená s ubúdajúcim spádom, 3 - terénny stupeň so zaoblenou hranou

Počet meraných podrobných bodov závisí najmä od členitosti terénu á mierky mapy. Čím je terénny reliéf zložitejší, tým väčší počet bodov treba na jeho meranie.

Pri mapovaní vo veľkých mierkach vyžaduje znázornenie terénneho reliéfu väčší počet bodov. Vzdialenosť podrobných bodov na mape nemá byť väčšia ako 20 až 30 mm.

Na komunikáciách pre mierky 1 : 1000 (1 : 2000) a väčšie sa merajú priečne profily kolmo na os komunikácie. Volia sa v miestach, kde komunikácia mení smer a sklon a kde sa komunikácie križujú. V úsekoch priamych, bez zmeny sklonu, sa merajú tak, aby vzdialenosť profilov na mape nebola väčšia ako 5O mm.

V týchto mierkach sa pri meraní prejavia aj malé nerovnosti terénu, preto treba pri meraní podrobných bodov na poľných cestách dodržiavať určité zásady. Na cestách, kde nie sú terénne stupne, sa merajú dva body na okraji cesty kolmo na os. Tam, kde terénne stupne sú, volia sa podrobné body na dne cesty približne v rovnakej výške (obr. 3.74). Meria sa dvojica bodov kolmo na os, pokiaľ možno z jedného stanoviska. Pri meraní na poliach s hlbokou orbou sa musí dbať na to, aby pomocník staval latu relatívne do rovnakej výšky, aby nevznikali vo vrstevniciach tvarové a výškové nepresnosti.

Pri mapovaní v mierke 1 : 5000 a v stredných mierkach sa terénny reliéf viac generalizuje. Topografická plocha sa podstatne zjednodušuje. Malé tvary, ktoré by sa v danej mierke nedali zreteľne zobraziť a neovplyvňujú celkový ráz krajiny, sa vynechávajú. Terénny reliéf je vyjadrený menším počtom bodov, preto sa musí voľba jednotlivých bodov premyslieť.

Meranie výškopisu a voľba podrobných bodov je ľahšia, keď sa meranie robí v čase vegetačného pokoja. Obilie, kukurica, chmeľnice a vinice, kríky a listnaté stromy sťažujú, niekedy až znemožňujú meranie. Preto je lepšie merať výškopis skoro na jar alebo neskoro v jeseni.

Výškopisný náčrt sa vyhotovuje priamo v teréne a má čo najvernejšie nahrádzať priame pozorovanie terénneho reliéfu, aby sa podľa neho a pomocou zameraných údajov dať spoľahlivo znázorniť všetky terénne tvary.

Výškopisný náčrt obsahuje sieť stanovísk, terén vyjadrený terénnymi a tvarovými čiarami, profily a podrobné výškové body. Má sa vyhotovovať v mierke budúcej výškopisnej mapy. Výškopisné náčrty sa číslujú od, jeden postupne tak, ako vznikajú. Ak sa využívajú meračské polohopisné náčrty ako podklad, číslujú sa , výškopisné náčrty zhodne s polohopisnými.

Rozmery náčrtov zvyčajne zodpovedajú formátu A3, prípadne B3. Ak sa výškopis meria v územnom pruhu, môžu byť náčrty väčšie a potom sa skladajú do uvedených rozmerov.

Podrobné výškové body sa vyznačujú krížikom a dopĺňajú číslom. Číslujú sa v rámci meračského náčrtu počínajúc číslom jeden, zvlášť pre plošnú niveláciu, zvlášť pre tachymetriu. Rovnako sa číslujú aj profily. Je dôležité, aby bolo číslovanie bodov v súlade s číslovaním v zápisníku. Významným zdrojom informácií pri konštrukcii vrstevníc sú aj poznámky v zápisníku pri čísle bodu, napr. zmena spádu, chrbátnica, údolnica a pod.

Podrobné body sa zakresľujú do výškopisných náčrtov približne, bez použitia zobrazovacích pomôcok. V rovnom a mierne sklonenom teréne, kde je na veľkých plochách rovnaký druh kultúr, je vhodné zobrazovať krajné body zo stanoviska pomocou uhlov a dĺžok. Zabráni sa tak prípadným prekrytom podrobných bodov meraných zo susedných stanovísk alebo naopak nezameraným priestorom.

Čísla výškových bodov meraných s kontrolou sa v náčrte podčiarknu. Čísla bodov terénnej kostry a ostatných bodov určených na kótovanie v mape sa vyznačia v krúžku.

Terénne čiary a tvarové čiary sa kreslia čiarkovane, smer spádu sa označuje šípkou, priebeh topografických plôch vo vodorovnom smere sa vyjadruje horizontálami. Zakrivenie horizontál znázorňuje aj zakrivenie vrstevníc. Zákresom najmenej troch horizontál možno vyjadriť spád terénnej plochy. Keď sa rozostupy horizontál zmenšujú, ide o plochy so spádom pribúdajúcim, keď sa zväčšujú ide o plochy so spádom ubúdajúcim. Rovnaké rozostupy vyznačujú spád rovnomerný.

Výrazné hrany terénnych stupňov sa zakresľujú plnou čiarou a sklon stupňa sa vyjadruje technickými šrafami. Ak je styk plôch rôzneho spádu v_ terénnom stupni zaoblený, vyznačuje sa prerušovanou čiarou.

Vyjadrenie terénneho reliéfu vo výškopisných náčrtoch je tým ťažšie, čím je terén členitejší. Najmä v nepravidelnom teréne treba vykonať dôkladnú rekognoskáciu a starostlivo vypracovať meračský náčrt. Ukážky výškopisných náčrtov terénu pravidelného jednoduchého, pravidelného členitého i nepravidelného sú na obr. 3.71, 3.72, 3.73.

Výškopisné náčrty sa označujú na severnom okraji číslom doplneným názvom katastrálneho územia a číslom mapového listu. Po stranách sa uvádzajú čísla susedných náčrtov, na južnom okraji číslo tachymetrického zápisníka a posledné použité číslo, číslo zápisníka plošnej nivelácie, číslo zápisníka polárneho merania a posledné použité čísla. Uvádza sa aj mierka, dátum a meno vyhotoviteľa a meno pracovníka, ktorý náčrt porovnal s mapou (obr. 3.75).

Vo výškopisných náčrtoch pre mapy stredných mierok sa priebeh terénnej plochy zakresľuje podľa rovnakých zásad. Zákres terénnej kostry a tvarových čiar je pri vyhotovovaní meračského náčrtu najťažší, pretože v mapách stredných mierok je generalizácia terénneho reliéfu oveľa väčšia.

Pri topografickom mapovaní, ktoré sa vykonalo v r. 1955 až 1966, sa číselnou tachymetriou vyhotovila mapa 1 : 5000. Na obrázku 3.76 je ukážka výškopisného náčrtu: Pre mapy 1 : 10 000 a 1 : 25 000 sa použili fotogrametrické metódy a stolová tachymetria. Pri fotogrametrických metódach vznikajú vrstevnice vyhodnotením fotogrametrických meračských snímok na špeciálnych prístrojoch. Pri mapovaní stolovou tachymetriou sa vrstevnice konštruujú na topografickom origináli v teréne, poľný náčrt sa nevyhotovuje.

Obr. 3.76. Polohopisný a výškopisný náčrt pri topografickom mapovaní (časť)

Podkladom pre konštrukciu vrstevníc vo výškopisnom origináli , sú nadmorské výšky podrobných bodov. Výškopisný originál sa vyhotovuje na origináli polohopisu, na kópii polohopisu alebo na plastovej fólii, priloženej na originál polohopisu.

Stanoviská výškopisného merania, ktoré nie sú obsahom polohopisného podkladu, sa zobrazujú pomocou pravouhlých alebo polárnych súradníc s grafickou presnosťou 0,15 mm.

Podrobné body zamerané plošnou niveláciou, ktorých. poloha je daná lomovými bodmi polohopisných čiar, sa vyznačujú priamo do polohopisného podkladu. Body domeriavané pre vyjadrenie výškopisu sa znázorňujú jednoduchými pomôckami (pravítkom, trojuholníkom), pokiaľ sa Ich poloha určila od podrobných polohových bodov.

Presnosť zobrazenia tachymetricky zameraných podrobných výškových bodov závisí od presnosti mapovania, mierky mapy a sklonu terénu. K podrobným bodom vyznačeným bodkou sa pripíšu modrou farbou redukované nadmorské výšky. Nadmorské výšky na nespevnenom povrchu sa uvádzajú v metroch na jedno desatinné miesto a na spevnenom povrchu v metroch na dve desatinné miesta tak, že desiatky metrov sa píšu vľavo od bodky, decimetre alebo centimetre vpravo.

Po zobrazení podrobných výškových bodov sa do výškopisného originálu zakreslia ceruzkou terénne a tvarové čiary podľa výškopisného náčrtu. Pri konštrukcii vrstevníc na podklade podrobných bodov volených v ľubovoľných výškach sa najprv grafickou interpoláciou určia miesta, ktorými budú jednotlivé vrstevnice prechádzať. Napríklad v mape 1 : 1000 so základným intervalom 1 m medzi dvoma bodmi na spádnici v nadmorskej výške 261,8 m a 265,4 m to budú body 262,0; 263,0; 264,0; 265,0 m. Poloha týchto bodov sa určuje lineárnou alebo morfologickou grafickou interpoláciou.

Pri lineárnej interpolácii Ide o stupňovanie priamky, jednej že základných úloh kótovaného premietania. Tento spôsob interpolácie sa. používa iba pre plochy s rovnomerným spádom.

Úsečku medzi bodmi s nadmorskou výškou 261,8 m á 265,4 m zobrazenými v mape treba rozdeliť v pomere 0,2 : 1 : 1 : 1 : 0,4 (obr. 3.77).

Jednoduchá konštrukcia rozdelenia úsečky v požadovanom pomere pomocou dvoch trojuholníkov a papierovej mierky je na obr. 3.78. Úsečka sa najčastejšie rozdelí odhadom, možno použiť tiež mechanické pomôcky alebo tabuľky.

Ak je medzi týmito bodmi terénna plocha so spádom pribúdajúcim a nebol odmeraný medziľahlý bod, výsledok lineárnej interpolácie by nezodpovedal priebehu terénnej plochy. Na obr. 3.79 sú body získané lineárnou interpoláciou vyznačené krížikom.

Aby zodpovedal priebeh terénnej plochy v smere spádu skutočnosti, vykoná sa morfologická interpolácia (na vrchole sedla alebo kopy sú plôšky, vrstevnice sa odsadzujú, atď.).

Priebeh terénnej plochy v smere spádu sa má vyjadriť vo výškopisnom náčrte horizontálami. Na obr. 3.77 a 3.78 je bod s nadmorskou výškou 261,8 m označený číslom 14 a bod s nadmorskou výškou 265,4 číslom 15.

Morfologická interpolácia sa používa najmä v mapách stredných mierok, kde sa vzhľadom na mierku meria menej bodov. Obrázok 3.80 znázorňuje meranie podrobných bodov na kope v mierke 1 : 5000 a 1 : 10 000 a morfologickú interpoláciu vrstevníc medzi týmito bodmi.

Kvalita morfologickej interpolácie závisí od schopností a skúseností technika pri konštrukcii vrstevníc a od kvality výškopisného náčrtu.

V mapách veľkých mierok sa používa predovšetkým lineárna Interpolácia; lebo tieto mierky umožňujú voľbu podrobných bodov spravidla v takej vzdialenosti 1 : 1000 do 30 m), že mapovaný terén je rozdelený na plochy z rovnomerným spádom.

Interpolácia sa vykonáva na terénnych čiarach (chrbátniciach, údolniciach, hranách a úpätniciach - obr. 3.81) medzi susednými bodmi vždy - v smere najväčšieho spádu. Medzi ostatnými bodmi sa tiež interpoluje v smere najväčšieho spádu, ktorý sa má v náčrte vyznačiť spádnicou (obr. 3.82): Ak by sa vykonala interpolácia medzi bodmi 16 až 19, 17 až 20 atď., boli by vrstevnice nesprávne. Interpolácia všetkými smermi sa nepripúšťa.

Pri riešení vrstevníc v plochách terénnych stupňov sa vykonáva interpolácia v smere najväčšieho spádu a na hranách. Na obr. 3.83 je príklad Interpolácie vrstevníc na terénnom stupni prechádzajúcom prevažne v smere vrstevníc, na obr. 3.84 interpolácie vrstevníc na terénnom stupni prechádzajúcom prevažne v smere spádu. Po ukončení interpolácie v určitej časti zobrazovaného terénu treba spojiť body, určené grafickou interpoláciou, ktorými budú vrstevnice prechádzať. Zasa treba starostlivo sledovať horizontály vo výškopisnom náčrte, ktoré naznačujú tvar terénnej plochy v smere vrstevníc. Na obrázku 3.85 je výškopisný náčrt, zobrazené podrobne body, body určené interpoláciou, vrstevnice a kótované body.

Ak sú vo výškopisnom náčrte zobrazené iba podrobné body a zákres spádnic a horizontál chýba alebo sa vykonal len miestami a nedbanlivo, je konštrukcia vrstevníc ťažká najmä vtedy, ak ju vykonáva pracovník, ktorý zobrazovaný terén nezameriava. V takomto prípade vznikajú v zobrazení vrstevníc veľké chyby.

Aj pri konštrukcii vrstevníc pomocou správne vyhotoveného výškopisného náčrtu dochádza k určitým tvarovým a výškovým nepresnostiam: tvarové nepresnosti súvisia s osobou pracovníka, ktorý vrstevnice konštruuje, v jeho určitom štýle riešenia vrstevníc.

Chyby vo vrstevniciach môžu vzniknúť nesprávnym výpočtom výšky bodu, chybným zobrazením alebo chybou. v zameraní bodu. Tieto chyby sa prejavujú nepravdepodobnými terénnymi tvarmi; ktoré nezodpovedajú náčrtu a zákonitostiam priebehu terénnych plôch (obr. 3.86). Chyby, ktoré sa nedajú spoľahlivo po kontrole výpočtu výšky a zobrazenia bodu odstrániť; vyznačia sa vo výškopisnom origináli a odstránia sa po vykonaní pohľadovej revízie.

Pohľadová revízia sa robí na mapových listoch kde sú vrstevnice riešené nepriamo, v kancelárii, pomocou výškopisného náčrtu. Pri pohľadovej revízii sa jednoduchým porovnaním vyriešených vrstevníc s terénnym reliéfom kontroluje tvarová vernosť vrstevníc.

Aby bol priebeh vrstevníc na styku mapových listov plynulý, vykonáva sa vyrovnanie pomocou stykovej pásky (obr. 3.87). Vo výškopisných origináloch na plastových fóliách sa styk porovnáva jednoduchým priložením fólií. Rozdiely v priebehu vrstevníc na ráme mapy nemajú prekročiť hodnotu 0,6 mm, meranú kolmo na vrstevnice. Väčšie rozdiely sa musia odstrániť, menšie sa graficky vyrovnajú. Pracovník, ktorý vyrovnanie styku vykonal, potvrdí na príslušnej strane rámu doložku: Styk vyrovnal N. N. dátum a podpis.

Pred kartografickým spracovaním sa navrhnú body, ktoré budú v mape kótované a vyznačia sa dohovoreným spôsobom v topografickom origináli.

Pri meraní stolovou tachymetriou sa konštrukcia vrstevníc vykonáva priamo v teréne. Táto metóda umožňuje meranie menšieho počtu bodov. Niektoré podrobnosti terénnych tvarov a menšie terénne tvary možno dokresliť, chyby hneď na mieste opraviť, denne sa robí pohľadová revízia. Nevýhodou stolovej tachymetrie je prácnosť, a tým aj dlhšia doba merania v teréne. Topografický originál vzniká priamo v teréne, pri poškodení poveternostnými vplyvmi alebo zničení ho nemožno obnoviť.

Aj pri vrstevniciach zobrazovaných fotogrametrickými metódami sa v niektorých prípadoch vyskytujú tvarové a výškové nepresnosti (obr. 3.88). Tvarové nepresnosti vznikajú v dôsledku neistého vedenia značky na plochách s rôznou výškou kultúr a s rôznymi svetelnými tónmi porastov na snímkach. Výškové nepresnosti sa vyskytujú v rovinných častiach terénu, kde nevznikne pri vyhodnocovaní snímok dostatočne plastický model a tiež v zarastaných častiach terénu (strže, rokle). Drobné tvarové nepresnosti stačí opraviť úpravou kresby. Výškové nepresnosti sa opravia pri topografickej revízii domeraním potrebného množstva podrobných bodov. Pri znázorňovaní malých lesov stačí ohraničiť revízne meranie na údolné .tvary, kde bujnejší vzrast stromov narušuje konformnosť obalovej plochy korún stromov s terénom a sťažuje potom vyhodnotenie. V ťažko prehľadných lesoch je fotogrametrické vyhodnocovanie vrstevníc iba pomocným podkladom a musí sa preskúšať a opraviť. Fotogrametrické vyhodnocovanie vrstevníc v neprehľadných lesoch s vysokými porastami je výškovo takmer bezcenné.

Na odstránenie hrubých chýb a na posúdenie dosiahnutej presnosti merania a zobrazenia výškopisu (zistenia výškovej presnosti a tvarovej vernosti vrstevníc) slúži pohľadová revízia a kontrolné meranie. Tvarové nepresnosti vzniknuté zmenou plastickosti opravený vrstevnicový obraz dôsledkom rôznych svetelných tónov a kultúr.

Kontrolné meranie sa môže vykonať tromi spôsobmi: revíznou priesvitkou, kontrolným profilom a kontrolným výberovým súborom bodov.

Pri kontrole revíznou priesvitkou sa kontrolovaná časť územia znovu zameria s väčšou hustotou podrobných výškových bodov a s rovnakou alebo vyššou presnosťou v porovnaní s pôvodným meraním. Podrobné výškové body sa zobrazia na priesvitke s vyznačením výšok. Priložením priesvitky na kontrolovaný originál výškopisu sa overí konštrukcia vrstevníc, prípadne správnosť polohy a výšky kontrolovaných bodov. Porovnávajú sa výšky kontrolovaných bodov získané pri kontrolnom meraní a vyinterpolované zo zobrazeného výškopisu. Výškový rozdiel nemá prekročiť dané krajné odchýlky. Krajná odchýlka závisí od mierky mapy, "od" prehľadnosti terénu a od uhla sklonu. Počíta sa podľa vzorca o=Ö a² + (b. tg a )², kde a, b sú koeficienty závislé od prehľadnosti terénu a je uhol sklonu terénu.

Kontrolný profil sa volí v smere spádu terénu, to značí kolmo na vrstevnice. Koncové body, ak nie sú totožné s identifikovateľnými bodmi polohopisu, sa polohovo zameriavajú. Kontrolné body sa v profile merajú tam, kde sa mení sklon terénu a v konštantných vzdialenostiach, vždy s väčšou presnosťou ako kontrolovaný výškopis. Do zameraného a zobrazeného kontrolného profilu sa vyznačia body, v ktorých kontrolované vrstevnice pretínajú rovinu profilu. Zvislé odľahlosti týchto bodov od zodpovedajúcich bodov profilu predstavujú výškové odchýlky vrstevníc určené rovnakým spôsobom ako pri kontrole revíznou priesvitkou.

Najprácnejšia kontrola, ktorá sa používa na testovanie dosiahnutej presnosti výškopisného mapovania je kontrolný výberový súbor bodov.

Kontrolný výberový súbor bodov tvoria kontrolné podrobné body merané z dvoch stanovísk. Veľkosť súboru je závislá od rozlohy meraného územia. Kontrolné podrobné body sa volia tak, aby tvorili asi 2 % všetkých podrobných výškových bodov. Výškové odchýlky jednotlivých bodov slúžia na výpočet empirickej strednej chyby výberového súboru. Krajné hodnoty empirickej strednej chyby súboru sú dané pre jednotlivé triedy presnosti mapovania. Príklad: pre triedu presnosti mapovania 3 a súbor 15 bodov je táto hodnota 0,165 m, pre súbor 30 bodov 0,152 m. O kontrolnom meraní sa vždy vyhotoví záznam, ktorý je súčasťou výsledného elaborátu.