Od roku 1817, kedy bol vydaný patent na založenie stabilného katastra, sa na našom území začínala rozvíjať tvorba máp veľkých mierok na vedeckom základe. Rozvíjali sa geodetické aj kartografické základy mapovania. Pri mapovaní vo veľkých prípadne stredných mierkach sa použili na našom území tieto kartografické zobrazenia: Cassiniho-Soldnerovo, polyedrické, stereografické azimutálne, konformné transverzálne valcové, všeobecné konformné kužeľové a Gaussovo - Krügerovo. V každom z uvedených zobrazení sa zvolil pravouhlý súradnicový systém s vlastným názvom.

Keď dvorská komisia na úpravu pozemkovej dane pripravovala mapovanie stabilného katastra, vedela už o nedostatkoch Cassiniho zobrazenia použitého vo Francúzsku, ktoré určitou úpravou eliminoval Soldner pri mapovaní v Bavorsku. Navrhla preto použiť bavorský vzor aj pre mapovanie Rakúsko - Uhorska, a tak vznikol názov Cassiniho-Soldnerovho zobrazenia.

Na území Slovenska malo toto zobrazenie veľké dĺžkové aj uhlové skreslenie, preto sa neskôr použilo stereografické azimutálne zobrazenie vo všeobecnej polohe a konformné valcové zobrazenie v priečnej polohe.

Cassiniho-Soldnerovo zobrazenie je priečne (transverzálne) valcové zobrazenie. Plocha valca sa dotýka referenčnej plochy pozdĺž základného poludníka, ktorý prechádza zvoleným trigonometrickým bodom, os valca (kartografická os) leží v rovine rovníka a pretína ju v bodoch Q₁ a Q₂ (kartografických póloch). Priesečnice rovín, ktoré prechádzajú kartografickou osou s povrchom referenčnej plochy, sa nazývajú kartografické poludníky Roviny rovnobežné s dotykovým poludníkom (kartografický m rovníkom) pretínajú referenčnú plochu v kartografických rovnobežkách. Základný poludník sa zobrazuje ako priamka zvolená za os X a kartografické poludníky sa zobrazujú ako priamky kolmé na os X. Kartografické rovnobežky sa zobrazujú na mape ako priamky rovnobežné s obrazom základného poludníka. Základný poludní k a kartografické poludníky sa neskresľujú. Kartografická sieť v skutočnosti aj na mape je pravouhlá a mapy v tomto zobrazení sa nazývajú štvorcové.

Poloha základného poludníka bola určená astronomicky a v zvolenom trigonometrickom bode, v počiatku pravouhlej súradnicovej sústavy, boli určené zemepisné súradnice a astronomický azimut jednej trigonometrickej strany. Sférický lichobežník A, B, C, D sa zobrazí ako štvorec s rovnakými rozmermi ako sférický lichobežník E, F, G, H (obr. 5.1.).

Kladná časť osi X smeruje na juh a kladná časť osi Y kolmá na os X smeruje na západ.

Zanedbanie konvergencie (zbiehavosti) poludníkov malo veľký vplyv na skreslenie dĺžkové, uhlové a plošné, ktoré sa zväčšujú so vzdialenosťou bodov od osi X. Napríklad vo vzdialenosti 20 km od osi X je dĺžková oprava zo zobrazenia asi 0,5 cm na km, vo vzdialenosti 200 km asi 49 cm na km. Rovnako je to aj pri uhlovom skreslení (obr. 5.2). Odchýlky sú už väčšie ako krajné odchýlky pri výpočte polygónových ťahov. Zavádzať opravy zo zobrazenia do výpočtov je veľmi obtiažne, pretože ich veľkosť je v každom smere Iná. Pri práci s katastrálnymi mapami v Cassiniho-Soldnerovom zobrazení treba mať na pamäti vlastnosti skreslenia a nehľadať chybu v meraní.

Obr. 5.1. Princíp Cassiniho-Soldnerovho zobrazenia

Obr. 5.2. Schematické grafické znázornenie uhlových a dĺžkových opráv v Čechách pre Gusterbergský zobrazovací pás

Na zmiernenie vplyv skreslenia sa zvolilo na území Rakúsko - Uhorska 10 súradnicových sústav (v bývalom Rakúsku 7, v uhorských krajinách 3) tak, aby zobrazovali pruhy území pozdĺžne v severo - južnom smere (obr. 5.3).

Územie v jednotlivých pruhoch sa nemohlo ohraničiť poludníkmi, pretože vzájomne rovnobežné poludníky v jednej sústave neboli súčasne rovnobežné s poludníkmi v druhej sústave (obr. 5.4). Preto nemohli mať mapové listy súvislý klad pri prechode z jedného pruhu do druhého a ich sekčné čiary nemohli byť posunuté vplyvom rôznej polohy počiatkov. Ako rozhranie zobrazovania v susedných sústavách sa preto volili pevné, trvale zabezpečené hranice, hranice území (obr. 5.5).

Obr. 5.3. Príklad súradnicovej sústavy v Cassiniho-Soldnerovom zobrazení

Obr. 5.4. Poloha susediacich zobrazovacích pásov a zemskej hranice ako stykovej čiary, medzi pásmi (skreslené)

Pre zem Českú, Horné Rakúsko a Solnohradsko sa zvolila súradnicová sústava s počiatkom v trigonometrickom bode Gusterberg v Hornom Rakúsku, pre Moravu, Dolné Rakúsko a časť Dalmácie sa zvolil trigonometrický bod na veži kostola sv. Štefana vo Viedni. Pre územie dnešného Slovenska má súradnicová sústava počiatok na východnej veži starej hvezdárne Gellérthegy v Budapešti (obr. 5.6). Časť Juhočeského kraja (Vítorazsko), ktoré pred r. 1919 patrilo k Dolnému Rakúsku, sa zobrazuje v sústave svätoštefanskej (obr. 5.7).

Obr. 5.5. Prekrytie listov v susediacich pásoch (Gusterberg a Schöckel v Štajersku)

Obr. 5.6. Zobrazovacie pásy v Cassiniho-Soldnerovom zobrazení pripadajúce na územie SR

Obr. 5.7. Styk dvoch susediacich zobrazovacích pásov

Dvorská komisia pre úpravu pozemkovej dane vykonala jedenásťročnú prípravu pred vlastným mapovaním. Pozemková daň mala dokonalý základ. Zobrazenie a súpis všetkých pozemkov podľa obcí jednotne pre celé územie, vedecké základy (kartografická sieť, zobrazovacia sústava, trigonometrická sieť, súradnicová sústava, oceňovanie pozemkov odborníkmi), podrobne prepracovaná organizácia, dômyselný systém kontrol zabezpečili vysokú kvalitu diela.

Pre rozdelenie územia na mapové listy a na usporiadanie triangulačných údajov sa vytvorili v sieti pravouhlých súradníc základné (fundamentálne) triangulačné listy. S osami X a Y sa viedli rovnobežky vo vzdialenostiach po 4000 siah (4000 siah = 1 rakúska poštová míľa = 7585,936 m) v siahovej sústave alebo po 10 km s osou Y a 8 km s osou X v metrickej sústave. číslovanie stĺpcov a vrstiev a označovanie základných listov je zrejmé v obr. 5.8 a 5.9. S číslovaním vrstiev sa začínalo od severu pásu. Gusterberská sústava má na osi vrstvu 45 a 46, svätoštefanská 33 a 34.

Mapové listy (sekčné) v mierke 1 : 2880 vznikli rozdelením základného listu na štyri stĺpce po 1000 siah (1896,48 m) a na päť vrstiev po 800 siah (1517,19 m), pre mierku 1 : 2500 na päť stĺpcov po 1600 m a osem vrstiev po 1250. Pri zobrazovaní dvojnásobnej alebo štvornásobnej mierky sa plocha listov v normálnej mierke postupne rozdelila na štrnásť alebo šestnásť polí, rozmery mapových listov ostávali nezmenené (obr. 5.10, obr. 5.11).

Pre mapovanie sa zvolila normálna mierka 1 : 2880 odvodená zo vzťahu, že jedno dolnorakúske jutro = 1600 štvorcových siah (1600° ), t.j. Štvorec so stranou 40 siah = 2880 palcov (1° = 6’, 1’ = 12" , 1° = 72" , 40^c = 2880” ) sa má zobraziť na mape. jedným štvorcovým palcom. Palcové dieliky (strany jutrových štvorcov na mape) vyznačovali sa na sekčnom rámci 25 ryskami na dĺžku a 20 ryskami na šírku.

Obr. 5.8. Fundamentálne listy a označenie v siahovej sústave

Obr. 5.9. Fundamentálne listy a ich označenie v metrickej sústave

Obr. 5.10. Rozdelenie fundamentálneho listu na mapové listy 1 : 2880

Obr. 5.11. Rozdelenie triangulačného listu na mapové listy 1 : 2500

Spojením protiľahlých rysiek sa vytvorilo na mape 25 x 20 štvorcových palcov, ktoré znázorňovali 500 dolnorakúskych jutár (obr. 5.12). Po zavedení metrickej sústavy v r. 1876 sa siahová mierka 1 : 2880 nahradila metrickou mierkou 1 : 2500. Ako výnimočné mierky (príložných máp) sa zvolili mierky 1 : 1440, 1 : 720 (mapa Viedne), 1 : 1250 a 1 : 625. Ku koncu prvej svetovej vojny sa všetky mierky nahradili mierkou 1 : 2000 a 1 : 1000. Kresbu na mapových listoch' ohraničovali rovnobežky s osami X a Y pre mierku 1 : 2000 po 1280 m rovnobežne s osou X a po 1000 m rovnobežne s osou Y (obr. 5.13).

Obr. 5.12. Rozdelenie mapového listu stabilného katastra na jutrá

Obr. 5.13. Delenie mapových listov v mierkach 1 : 2000 a 1 : 1000

Pre mapovanie stabilného katastra sa na svoju dobu vybudovala kvalitná trigonometrická sieť, ktorej body boli dané pravouhlými rovinnými súradnicami (odst. 6.1.1.1).

Stabilný kataster sa zakladal podľa katastrálnych obcí, a preto prvou úlohou bolo zabezpečiť, označiť a popísať katastrálne hranice, ktoré sa v zásade určili už v jozefínskom katastri. Ďalším predmetom vyšetrovania boli vlastnícke hranice, vlastníci spoločne označili lomy hraníc kolíkmi alebo medzníkmi. Pri kolíkovaní sa viedol poľný náčrt (brouillon), v ktorom sa od oka zakresľoval tvar parciel a na kolíky sa zapisovali čísla. V náčrte sa do parciel zapisovali mená vlastníkov, čísla domov, druhy a charakter kultúr.

Po vykolíkovaní a vyhotovení náčrtu nasledovalo vlastné podrobné meranie. Pred zameraním pozemkov si musel zememerač určiť graficky na celom liste hustejšiu trojuholníkovú sieť (so stranami až 200 siah) stanovísk meračského stola. Zhustenie siete vykonával grafickým pretínaním na doske meračského stola, na ktorej mal nalepený mapový list so zobrazeným rámom a trigonometrickými bodmi. Pred zameraním podrobných bodov si rozdelil celú plochu mapového listu na ucelené skupiny podľa toho, ako obsiahol územie z pripravených stanovísk. Zameranie podrobných bodov vykonal takisto grafickým pretínaním, pokiaľ možno z troch stanovísk. Blízke body určoval rajónom, v neprehľadnom území mohol použiť meranie po obvode alebo buzolou. Zložité bolo meranie v zastavaných častiach. Meračským stolom zameral obvod zastavaného územia, rohy budov, ktoré videl a kolíky v uliciach, ktoré použil ako body siete pre metódu zámerných priamok (pravouhlých súradníc). Súčasne s podrobným meraním vyhotovoval indikačnú škicu.

Po ukončení poľných prác sa vypočítali výmery, parciel, originálna mapa sa vykolorovala a popísala. Parcelné čísla stavebných parciel sa zapisovali čiernou farbou, pozemkových parciel červenou (obr. 5.14). Potom sa vykonalo oceňovanie pozemkov a určoval hrubý výnos. Na záver prebiehalo reklamačné konanie, a tým sa vlastne na budovaní katastra podieľala veľká časť obyvateľstva. Pri reklamačnom konaní mohli občania uplatniť svoje pripomienky.

Obr. 5.14. Ukážka mapy stabilného katastra z r.1832

Mapovanie sa na nalom území v rámci Rakúska skončilo v r. 1843, ale mapy začali postupne starnúť, pretože údržba máp nestačila držať krok so zmenami v prírode. V rozvoji spoločnosti nastali prudké zmeny, nastal rýchly rozvoj výrobných síl, začali sa stavať továrne, železnice, cesty. V roku 1869 sa zákonom nariadila reambulácia, ktorá sa vykonávala až do r. 1881. Pri reambulácii mali byť mapy jednorázové doplnené zmenami od skončenia pôvodného merania a podľa výsledkov reambulácie sa mala definitívne upraviť aj pozemková daň. Reambulácia nebola kvalitná. Pre domeranie zmien sa povolili omnoho miernejšie krajné odchýlky, práce vykonávali menej kvalifikovaní pracovníci, zmenšil sa rozsah kontrol. V miestach, kde bolo veľa zmien, vyhotovovali sa príložné mapy v mierke 1 : 1440 a 1 : 720. Práce sa vykonali v chvate, tec hnické spracovanie diela bolo nedokonalé.

Riadnu údržbu máp nariadil zákon z r. 1883, podľa ktorého sa musia katastrálne operáty udržiavať v súlade so skutočným a právnym stavom. Na Slovensku vývoj stabilného katastra prebiehal inak: Maďarská

šľachta patent Františka I. z r. 1817 neprijala a založenie stabilného katastra sa prijalo až patentom v r. 1849. Katastrálne mapovanie v Uhorsku postupovalo pomaly, preto v r. 1853 až 1874 platilo daňové provizórium pre každú obec zvlášť. Pozemky sa nemerali, ich výmery nepočítali, majitelia priznávali výmeru pozemkov v honoch.

Práce na stabilnom katastri sa v Čechách končili a maďarská finančná správa prijala českých zememeračov s praktickými skúsenosťami, ktorí pracovali podľa nového návodu z r. 1865.

V zobrazovacej sústave Gellérthegy sa zmenilo označovanie mapových listov - kvadrantové delenie (obr. 5.9). Vyhotovoval sa operát písomný a meračský, ktorý bol na Slovensku lepší. Písomný operát na Slovensku bol majetkom obcí, zmeny vykonával notár.

Reambulácia na Slovensku tiež zhoršila kvalitu meračského operátu. V roku 1886 sa založila na Slovensku pozemková kniha.

Stav pozemkového katastra v r. 1918 bol rozdielny. V Čechách a na Morave pre každé katastrálne územie bol operát katastra reambulovaný alebo obnovený. Katastrálne mapy boli všade okrem vojnových rokov (1914 až 1918) udržiavané v súlade so skutočnosťou. Na Slovensku štvrtina obcí mala katastrálne mapy a operáty reambulované alebo obnovené, polovica obcí mala mapy nereambulované a štvrtina obcí nemala žiadne mapy. Mapový materiál bol vrátený z Maďarska až v r. 1928.

Druhé vojenské mapovanie, tzv. Františkovo, sa začalo v r. 1807 a skončilo sa až v r. 1869. Mapovalo sa v mierke 1 : 28 800. S mapovaním sa začalo v Rakúsku na podklade práve budovanej trigonometrickej siete. Polohopis sa určoval grafickým pretínaním na meračskom stole, vzdialenosti sa odhadovali alebo krokovali. Terén sa vyjadroval šrafovaním. Po roku 1816, keď u~ boli hotové niektoré mapy stabilného katastra v mierke 1 : 2880, používala sa ich zmenšená kresba do mierky 1 : 28 800 ako dokonalý polohopisný podklad pre mapovanie a uľahčovala znázornenie polohopisu a terénneho reliéfu. Polohopisné meranie topografa sa obmedzilo na zameranie nových podrobností, ktoré neboli v katastrálnej mape.

Na znázornenie terénneho reliéfu sa v Rakúsku po prvý raz použilo šrafovanie, ktoré v r. 1799 zaviedol saský topograf Lehmann. Nový spôsob znázornenia terénu vyžadoval školených topografov, ktorí ovládali rýchly a správny rozbor terénnych tvarov a ktorí pri obchôdzke krajiny a pomocou grafického pretínania zisťovali polohu a rozsah vrcholových tvarov a priebeh čiar terénnej kostry. Zákresom spádnic a meraním uhlov sklonu získavali konečné údaje pre šrafovanie.

Geodetické a mapovacie práce boli zdĺhavé, robili sa s nedostatočným počtom dôstojníkov. V niektorých krajoch sa nedokončili, v Uhorsku a Sedmohradsku sa vôbec neuskutočnili.

Znázornenie reliéfu je plastické, šrafovanie v rakúskej kartografii dosiahlo značnú dokonalosť, ale pre nedostatok nadmorských výšok a bez vrstevníc nedali sa mapy druhého vojenského mapovania pre technické účely veľmi využívať. Sekcia v mierke 1 : 28 800 sa nezverejnila a sú uložené v mapovej zbierke rakúskeho štátneho archívu (obr. 5.15).

Obr. 5.15. Ukážka mapy druhého vojenského mapovania z r. 1858

Z topografických máp druhého vojenského mapovania sa vyhotovili špeciálne mapy niektorých krajín, napr. Špeciálna mapa kráľovstva českého, Špeciálna mapa markgrófstva moravského. Podobne sa vyhotovili aj generálne mapy krajín v mierke 1 : 288 000.

Význam a hodnotu výškových údajov v mape docenil Karel Kořistka, jeden z najväčších českých geodetov 19. storočia, profesor brnenskej a neskôr pražskej techniky. Venoval sa trigonometrickému a barometrickému meraniu výšok a z výškových údajov konštruoval vrstevnice. Prvou mapou, v ktorej boli vrstevnice tieňované a doplnené farebnými vrstvami, bola mapa Srnenského okolia z r. 1855. Veľmi pozoruhodný je výškopisný plán Prahy v mierke l : 14 000 s vrstevnicami po jednej siahe a so šiestimi farebnými vrstvami.

Pri treťom vojenskom mapovaní sa vyhotovila originálna (priamo meraná) topografická mapa v mierke 1 : 25 000. Stala sa podkladom pre spracovanie dôležitého mapového diela pre verejnosť - špeciálnej mapy v mierke 1 : 75 000. Na našom území sa vyhotovovala v r. 1876 až 1884 (obr. 5.16).

Obr. 5.16. Ukážka mapy tretieho vojenského mapovania z r. 1882

Táto mapa mala svoju zobrazovaciu sústavu tzv. polyedrickú projekciu. Každý list špeciálnej mapy bol samostatne zobrazený na dotykovú rovinu. Do roviny mapy sa zobrazovali sférické lichobežníky s rozmermi 30~ zemepisnej dĺžky a 15 zemepisnej šírky tak, že poludník prechádzajúci dotykovým bodom a okrajové rovnobežky sa zobrazili v skutočnej veľkosti (obr. 5.17 ab).

Špeciálna mapa 1 : 75 000 bola mapa odvodená, spracovaná jednotne podľa záväzného značkového kľúča. Polohopis bol vyjadrený pomerne podrobne, stavebné objekty v blokoch, plošne vykrytých čiernou farbou. Terén bol vyjadrený nad morskými výškami na význačných miestach polohopisu a terénneho reliéfu. Výškové údaje a vrstevnice doplnilo šrafovanie podľa Lehmanna.

Obr. 5.17. a) Dotykové roviny listov špeciálnej mapy 1 : 75 000 b) Konštrukcia listu špeciálnej mapy

Zo špeciálnej mapy sa odvodila generálna m apa 1 : 200 000 a z nej potom prehľadná mapa strednej Európy 1 : 750 000.

V roku 1920 sa začala reambulácia týchto máp, zaktualizoval sa polohopisný a výškopisný obsah a upravilo nevyhovujúce názvoslovie. Pri listoch s malým počtom zmien sa po reambulácii vydávali mapy dvojfarebné (čierna a lesné plochy zelené). Pri mapových listoch, kde bolo veľa zmien, sa vyhotovili nové kartografické originály a mapy sa vytlačili štvorfarebne, prípadne päťfarebne.

Česká úprava m apových diel tretieho vojenského mapovania uzatvára vývoj mapového zobrazenia v českých zemiach v 18. a 19. storočí. Tieto mapy boli v našich krajoch jediným súvislým mapovým dielom až do polovice 20. storočia.

Na území Slovenska, ktoré má pretiahnutý tvar v smere východ západ, dosahovali skreslenia v Cassiniho-Soldnerovom zobrazení značné hodnoty. Nepriaznivý vplyv dĺžkového a uhlového skreslenia bolo možné zmierniť použitím iného kartografického zobrazenia. Preto český geodet František Horský zaviedol v r. 1860 stereografickú zobrazovaciu sústavu, vhodnejšiu pre tvar Uhorska. Bolo to prvé konformné zobrazenie použité na našom území. Neskresľuje uhly a umožňuje zavádzať opravy z dĺžkového skreslenia bez ohľadu na smer meranej dĺžky.

Stereografické zobrazenie je stredovým premietaním na dotykovú rovinu. Rovina sa dotýka gule v trigonometrickom bode Gellérthegy a za stred premietania sa zvolil protiľahlý bod. V stereografickom zobrazení sa hlavné kružnice (kartografické poludníky, prechádzajúce bodmi O a C - (obr. 5.18) zobrazili ako zväzok priamok prechádzajúci bodom O a kartografické rovnobežky (priesečnice guľovej plochy s rovinami kolmými na kartografickú os - spojnicu bodov O a C) mali tvar kružníc (obr. 5.19). Aj v tomto zobrazení rastie dĺžková oprava zo zobrazenia so vzdialenosťou od počiatku, je však vo všetkých smeroch rovnaká (obr. 5.20). Dosahuje značné hodnoty a na niektorých častiach územia, vzdialenejších od Budapešti, treba zavádzať opravy zo skreslenia už pri bežných geodetických prácach. Dĺžka na mape je vždy väčšia ako v skutočnosti.

Súradnicová sústava, klad a označovanie mapových listov i mierka máp zostali rovnaké ako v Cassiniho-Soldnerovom zobrazení.

V roku 1908 sa v Uhorsku zaviedlo pre katastrálne meranie Faschingovo transverzálne valcové zobrazenie s tromi súradnicovými sústavami v troch zobrazovacích pásoch. Os X je spoločná pre všetky tri sústavy, prechádza opäť trigonometrickým bodom Gellérthegy. Na územie Slovenska pripadol severný pás a časť stredného pásu (obr. 5.21).

Obr. 5.19. Sieť kartografických poludníkov a rovnobežiek

Obr. 5.20. Dĺžková oprava zo zobrazenia na 1000 siah v stereografickom zobrazení Slovenska

Rozdelenie kvadrantov na štvorcové míle a mapové listy ako aj číslovanie, stĺpcov bolo rovnaké ako pri predchádzajúcich sústavách. Iba číslovanie vrstiev sa vykonávalo od osi Y na sever a na juh.

V novej sústave sa začalo mapovať pri moravských hraniciach, na severe trenčianskej župy a zmapovali sa ešte ojedinelé územia na iných miestach Slovenska (Košice).

Obr. 5.21. Severný a stredný pás konformného valcového zobrazenia na Slovensku

Mapové dielo, ktorým disponoval náš štát po skončení prvej svetovej vojny, malo na styku súradnicových sústav značné dĺžkové, uhlové a plošné skreslenie. Pri projektovaní stavieb, ktoré prechádzali zo zeme do zeme, komplikovali tieto skreslenia meračské práce. Na našom území bola aj nejednotná trigonometrická sieť. Z uvedených skutočnosti vyplynuli dve základné požiadavky:

1. vybudovať na celom území jednotnú katastrálnu sieť trigonometrických bodov;
2. zvoliť a prepracovať jedinú zobrazovaciu sústavu pre celý štát s čo najlepšími vlastnosťami skreslenia.

Z prvej požiadavky vyplynulo založenie novej siete trigonometrických bodov a druhá požiadavka viedla k rozpracovaniu všeobecného konformného kužeľového zobrazenia. Začalo sa používať od r. 1930 a jeho autorom bol Ing. Jozef Křovák. Toto zobrazenie sa - až na malé výnimky - používa dodnes, preto sa o ňom zmienime podrobnejšie.

Je to dvojité konformné kužeľové zobrazenie vo všeobecnej polohe. Dvojité preto, že Besselov elipsoid, ktorý je pre toto zobrazenie referenčnou plochou, sa neprevádzal na kužeľovú plochu priamo, ale zemepisné súradnice bodov j a l z Besselovho elipsoidu sa previedli konformným spôsobom na guľu, ktorá sa nazýva Gaussova guľa. Guľové (sférické) súradnice bodov U a V sa konformne zobrazili na všeobecne položenú kužeľovú plochu.

Všeobecná poloha kužeľovej plochy sa zvolila preto, aby sa na nej z referenčnej plochy zobrazoval vzhľadom na šikmú polohu SR voči rovnobežkám čo najužší pás, asi 2°31'. V porovnaní s normálnou polohou kužeľovej plochy sa podstatne obmedzil vplyv dĺžkového skreslenia v okrajových častiach nášho územia. Uvedený pás, zobrazený konformne na šikmý kužeľ, vykazoval maximálne skreslenie +24 cm na km. Poloha šikmého kužeľa sa zvolila tak, že os kužeľa zviera so zemskou osou uhol asi 30°17'. Os kužeľa vytína na Gaussovej guli body Q a Q' (kartografické póly). Bod Q má guľové súradnice U_Q = 59° 42’ 42,696 89” a V_Q = 42° 31,417 25" východne od Ferra, leží na území Fínska. Poludník, na ktorom bod Q leží, prebieha východne od územia SR a je základným kartografickým poludníkom pre toto kužeľové zobrazenie. Približne stredom nášho územia prebieha kartografická rovnobežka 78° 30‘ podľa ktorej sa dotýka kužeľ Gaussovej gule (obr. 5.22).

Obr. 5.22. Kužeľ vo všeobecnej polohe

Na zjednodušenie matematického postupu ďalšieho odvodzovania výpočtov transformovali sa guľové súradnice U a V na kartografické súradnice Š a D (obr. 5.23) a všeobecná poloha kužeľovej plochy sa mohla pokladať za normálnu polohu.

Na zmiernenie vplyvu dĺžkového skreslenia sa zmenšil polomer Gaussovej gule (R' = 0,999 9R, kde R je polomer gule), dotykový kužeľ sa týmto obratom zamenil za sečný kužeľ a dĺžkové skreslenie sa zmenšilo o 10 cm na dĺžku 1 km, takže hodnoty dĺžkových opráv zo zobrazenia sa pohybujú v rozmedzí od -10 do +14 cm na 1 km.

Na kužeľovej ploche sa po rozvinutí do roviny zobrazia kartografické poludníky ako priamky, vychádzajúce z obrazu vrcholu kužeľa a kartografické rovnobežky ako sústredné kružnice s polomerom. Poloha ľubovoľného bodu je vyjadrená polárnymi súradnicami Q a D' (obr. 5.24) alebo pravouhlými súradnicami X, Y. Obraz základného kartografického poludníka v rovine sa zvolí za os X pravouhlej súradnicovej sústavy so začiatkom v obraze vrcholu kužeľa. Os Y sa vedie kolmo na os X. Kladná vetva osi X smeruje na juh, kladná vetva osi Y smeruje na západ. Súradnicový systém sa zvolil tak, aby územie celej ČSR ležalo v prvom kvadrante, to značí, že všetky súradnice X, Y sú kladné. Priesečník dotykovej rovnobežky s poludníkom V je od začiatku súradnicovej sústavy vzdialený 1 298 039,004 6 m. Pravouhlé súradnice sa počítajú zo vzťaho v:

X = s cos D', Y = s sin D', kde s je polomer obrazu kartografickej rovnobežky a D’ je uhol, ktorý zviera obraz základného kartografického poludníka s obrazom miestneho kartografického poludníka.

Obr. 5.23. Sférický trojuholník pre transformáciu súradníc U a V ma S a D

Obr. 5.24. Pravouhlá súradnicová sústava

Vo všeobecnom konformnom kužeľovom zobrazení sa prejavuje meridiánová konvergencia. Meridiánová konvergencia je uhol, ktorý zviera rovnobežka s osou X s obrazom poludníka v danom bode (obr. 5.25). Meridiánová konvergencia je v osi X nulová a rastie smerom na západ so zväčšujúcou sa vzdialenosťou od osi X. Nadobúda hodnoty, až asi 9° 40’ . V mapách sa prejavuje tak, že východná a západná sekčná čiara nesmerujú na geografický sever, odchýlku od severného smeru robí práve meridiánová konvergencia.

Obr. S.25. Meridiánová konvergencia

Vyhotovenie nových katastrálnych máp sa uzákonilo dňa 16. decembra 1927 zákonom č. 177/Zb. (katastrálny zákon). Vyhotovovali sa od r. 1929 až do r. 1960 podľa podrobne prepracovaného Návodu, ako vykonávať meračské práce na obnovenie pozemkového katastra novým katastrálnym konaním (Inštrukcia A pre katastrálne meračské práce).

Vedením rovnobežiek s osami pravouhlej rovinnej súradnicovej sústavy po 50 km vznikli základné triangulačné listy (obr. 5.26).

Obr. 5.26. Jednotná katastrálna súradnicová sústava, základné triangulačné listy a meridiánová konvergencia

Základný triangulačný list sa ďalej delil na triangulačné listy s veľkosťou 10 x 10 km. Základné triangulačné listy i triangulačné listy sa označovali súradnicami juhozápadného rohu a slúžili na grafickú evidenciu trigonometrických bodov (obr. 5.27).

Obr. 5.27. Základný triangulačný list a triangulačný list

Triangulačný list sa rozdelil na 8 stĺpcov a 10 vrstiev, čím sa utvorili mapové listy s veľkosťou 1250 x 1000 m v skutočnosti (625 x 500 mm na mape). Aj mapové listy sa označovali súradnicami juhozápadného rohu podľa mierky máp:

1. v km na 1 desatinné miesto pre mierku 1 : 4000 (575,0 - 1278,0),
2. v km na 2 desatinné miesta pre mierku 1 : 2000 (575,00 - 1277,00),
3. v km na 3 desatinné miesta pre mierku 1 : 1000 (574,375 - 1277,000),
4. v km na 4 desatinné miesta pre mierku 1 : 500 (574,3 750 - 1276,750 0)

(obr. 5.28). Okrem tohto označenia sa mapové listy číslovali celými číslami samostatne pre každé katastrálne územie od 1 po vrstvách a v každej vrstve od západu na východ (obr. 5.29).

Katastrálne mapy sa vyhotovovali obvykle v mierke 1 : 2000 (normálnej). V zastavaných územiach, najmä vo väčších mestách sa vyhotovovali mapy pre celé katastrálne územie alebo jeho časť v mierke 1 : 1000, iba vo výnimočných prípadoch 1 : 500. Tam, kde boli menej cenné pozemky s veľkými výmerami a malými podrobnosťami, mohla sa tiež výnimočne, použiť mierka 1 : 4000.

Pre potreby mapovania Česko-slovenského pozemkového katastra sa vybudovala podrobná trigonometrická sieť V rádu, pripojená na Jednotnú trigonometrickú katastrálnu sieť (odst. 6.1.1.4).

Pred vlastným podrobným meraním sa predmety merania riadne vyšetrili. Obsahom máp česko-slovenského pozemkového katastra boli hranice katastrálnych území, vlastnícke hranice, hranice obrábania (kultúr), pamiatky a plochy pamiatkovo cenné, budovy, podzemné diela, priestory a nádvoria vodstvo, vodné, melioračné a vodárenské stavby, pozemné komunikácie a ďalšie.

Obr. 5.28. Označovanie mapových listov pozemkového katastra

Obr. 5.29. Označovanie mapových listov pozemkového katastra v katastrálnom území

Hlavnou metódou podrobného merania bola ortogonálna metóda, ďalej sa používala polárna metóda, pretínanie vopred a výnimočne aj metódy meračského stola pri mapovaní v mierke 1 : 4000 na Slovensku. Súčasne s meraním sa robil poľný náčrt, ktorý obsahoval výsledky merania a miestneho vyšetrovania; polygónovú sieť a sieť meračských priamok. Náčrt sa kreslil v prírode nezmývateľným tušom a obsahoval všetky merané údaje (obr. 5.30).

Po skončení geodetických prác sa urobili v kancelárii výpočty pri miestnej triangulácii vrátane vyrovnania pravouhlých súradníc, výpočty súradníc, výpočty súradníc zhusťovacích á polygónových bodov ä bodov na meračských priamkach. Nasledovali práce zobrazovacie - konštrukčné a

Obr. 5.30. Ukážka poľného náčrtu

práce kresličské vrátane popisu parciel a vyhotovenia popisových priesvitiek. Na záver sa urobil výpočet parciel. Postup bol taký, že na mapovom liste sa zvolili obvody výpočtových skupín, ktorých plochy sa vypočítali analyticky z pravouhlých súradníc a uzatvárali sa na výmeru mapového listu. Výmery jednotlivých parciel a dielov sa počítali dvakrát a uzatvárali sa na výmeru skupiny, ďalej na výmeru mapového listu a na výmeru katastrálneho územia. Vyhotovovala sa aj príručná katastrálna mapa na tvrdej lepenke, farebne adjustovaná a doplnená ďalšími údajmi.

Písomný operát česko-slovenského pozemkového katastra obsahoval parcelný protokol, pozemkové hárky, register parciel; register držiteľov (vlastníkov) a zoznam zmien.

Obr. S.31. Ukážka katastrálnej mapy z r. 1894

Do tejto skupiny máp vyhotovovaných v súradnicovom systéme Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej patrí Štátna mapa 1 : 5000 odvodená (SMO-5) a Štátna m apa 1 : 5000 hospodárska (ŠM H). Štátna mapa odvodená sa odvodzuje z aktualizovaných mapových podkladov, Štátna mapa hospodárska vznikla priamym meraním v teréne.

Klad a označovanie m apových listov je zhodný pre obidve mapy. Odvodzuje sa zo Štátne mapy hospodárske 1 : 50 000 s rozmerom 2 0 x 2 5 km. Rozdelením na 10 stĺpcov a 10 vrstiev vzniknú mapové listy 1 : 5000 s rozmerom 2,0 x 2,5 km. Označujú sa názvom Štátne mapy hospodárske 1 : 50 000, číslom stĺpca a číslom vrstvy, napr. Trenčín 2-3 (obr. 5.32).

Štátna mapa 1 : 5000 - odvodená sa vyhotovuje v súvislom klade od r. 1950 na celom štátnom území. Jej obsah sa podľa potreby aktualizuje, takže postupne vychádza nové doplnené vydanie. Mapa ŠMO-5 slúži na vnútornú potrebu štátnych orgánov a organizácií, na potreby hospodárskej výstavby a ako mapový podklad na tvorbu, obnovu a vydávanie účelových máp. Využíva sa aj v dokumentačných strediskách na zákres bodov bodového poľa, aj ako podklad na spracovanie projektov geodetických a kartografických prác.

Mapa obsahuje polohopis, výškopis, popis, rámové a mimorámové údaje. Polohopisný obsah tvorí základné polohové a výškové bodové pole, hranice územných celkov, hranice katastrálnych území a ochranných pásiem, druhov pozemkov, stavebných objektov, dopravnej siete a vodstva. Obsahom výškopisu je zobrazenie terénneho reliéfu vrstevnicami, technickými šrafami a výškovými údajmi. Základný interval vrstevníc nie je pre všetky mapové

Obr. 5.32, Rozdelenie mapového listu Štátnej mapy 1 : 50 000

listy jednotný, záleží na použitých výškopisných podkladoch. Môže byť 1 m, 2 m, 2,5 m alebo 5 m. Obsahom popisu sú miestne názvy a číslo bodov základných bodových polí. Rámové a mimorámové údaje tvoria mapový rám a označenie mapového listu, popis súradnicového a výškového systému, označenie susedných mapových listov, okrajové náčrty a tirážne údaje.

Pre tvorbu a obnovu polohopisu mapy sa využívajú predovšetkým pozemkové mapy evidencie nehnuteľností, ktoré sa priebežne udržiavajú v súlade so skutočným stavom. Ak sú v zobrazovanom území k dispozícii účelové mapy veľkých mierok, plány a grafické projekty stavieb, sa využijú tiež.

Výškopis sa odvodzuje z máp veľkých mierok alebo z máp v mierke 1 : 10 000.

Popis máp sa vyhotovuje s využitím všetkých použitých mapových podkladov, lexikónov obcí a materiálov okresných názvoslovných zborov. Pri tvorbe ŠMO-5 sa vyhotovujú nové tlačové podklady, ktoré sa svojím obsahom a formou odlišujú od tlačových podkladov predošlého vydania. V záujmovom území sa napr. spracovala

Základná mapa SR veľkej mierky 1 : 1000 a 1 : 2000, ktorá sa využije ako polohopisný podklad ŠMO-5. V porovnaní s predošlým vydaním ŠMO-5, ktorá využívala pozemkové mapy evidencie nehnuteľností v mierke 1 : 2880, ide o podstatný kvalitatívny rozdiel v obsahu i v presnosti mapy. Nové tlačové podklady sa môžu vyhotoviť novým kartografickým spracovaním alebo sa môžu reprodukovať tlačové podklady podkladových máp (napr. Základné mapy SR veľkej mierky 1 : 5000).

Pri obnove mapy ŠMO-5 sa na celej ploche mapového listu nemení ani obsah ani forma tlačových podkladov z predošlého vydania, zachované tlačové podklady sa aktualizujú, netreba vyhotovovať nové.

Obsah a forma mapy majú tri varianty, závislé od druhu pozemkových máp evidencie nehnuteľností, použitých pre tvorbu a obnovu polohopisu tejto mapy.

Prvý variant ŠMO-5 využíva na odvodenie polohopisu základné mapy veľkých mierok 1 : 1000, 1 : 2000, 1 : 5000. V prípade, že sa vykonáva nové kartografické spracovanie, môžu sa použiť ako polohopisný podklad aj technickohospodárske mapy 1 : 1000, 1 : 2000. Mapy prvého variantu sú najpresnejšie, lebo sú odvodené z najpresnejších podkladov.

Druhý variant mapy ŠMO-5 využíva na odvodenie polohopisu technicko hospodársku mapy l : 5000, prípadne 1 : 2000, ak sa jej tlačové podklady spracujú reprodukčnou cestou na tlačové podklady ŠMO-5.

Tretí variant ŠMO-5 využíva na odvodenie polohopisu ostatné pozemkové mapy evidencie nehnuteľností, vyhotovené v iných súradnicových systémoch grafickými i číselnými metódami.

Pracovný postup pri tvorbe a obnove mapy ŠMO-5

Keď sa jednoznačne rozhodlo, ktoré podklady sa pre ŠMO-5 využijú a v akých variantoch sa budú jednotlivé mapové listy spracovávať, zvolí sa hospodárny pracovný postup. Ku každému mapovému listu sa založí sprievodný záznam, do ktorého sa zapisujú údaje o podkladoch, začiatku, priebehu a ukončení čiastkových etáp spracovania mapy.

Najprv sa vyhotoví konštrukčný list na rozmerovo stálom materiály v mierke l : 5000 alebo v pracovne mierke, napr. 1 : 2880. V konštrukčnom liste sa zobrazia rohy a rám JMO-5, súradnicová sieť S-JTSK a pre prvý a druhý variant rohy listov podkladových máp, body základného bodového poľa a priesečníky sekčných čiar. Do konštrukčného listu sa vmontujú diely mapového podkladu nalícovaním na identické body v konštrukčnom liste (štvorcová sieť, body polohového bodového poľa a pod.). Montáž výškopisných podkladov sa vykoná na samostatnú montážnu fóliu na identické prvky polohopisu.

Nasledujú kartografické práce, ktorých výsledkom sú kartografické originály polohopisu, popisu a výškopisu. Pri priamom odvodení (reprodukčnou cestou) sa kartografické originály nahradia montážnymi listami. Kartografické originály sa spracúvajú na rozmerovo stálej plastovej fólii kartografickou kresbou alebo rytinou. Názvoslovie a mimorámové údaje možno doplniť priamo do kartografického materiálu polohopisu; alebo sa vyhotovujú na samostatnú priesvitku. Spojenie obsahu polohopisu a názvoslovia sa vykoná reprodukčným spôsobom (súkopiou) pri vyhotovení tlačového podkladu polohopisu. Pri priamom využití podkladov sa z montážneho listu odstránia parcelné čísla a nevyhovujúce názvy a doplní sa nové názvoslovie a mimorámové údaje.

Pri kartografických origináloch polohopisu a výškopisu sa v rámci spracovávaných lokalít dôsledne porovnávajú styky. Na styku s mapovými listami so zastaraným obsahom sa styky neupravujú.

Mapy ŠMO-5 sa tlačia dvojfarebne - polohopis a názvoslovie sivou, výškopis hnedou farbou, z tlačových podkladov (stranovo prevrátených pozitívnych kópií kartografických originálov), vyhotovených na rozmerovo stálych plastových fóliách.

V priebehu spracovania mapy ŠMO-5 sa kontrolujú všetky pracovné etapy čo do úplnosti, správnosti, presnosti, kvality kartografického a reprodukčného spracovania (obr. 5.33).

Obr. Štátna mapa 1 : 5000 - odvodená

Naliehavá potreba riadnych mapových podkladov na účely výstavby si vynútila urýchlené spracovanie mapového diela v mierke 1 : 5000. Štátna mapa hospodárska mala charakter dnešnej základnej mapy strednej mierky. Vyhotovovala sa v r. 1952 až 1954 pre hospodársky významné územia (napr. Severočeský hnedouhoľný. revír).

Polohopis zobrazuje sídliská, dopravnú sieť, vodstvo, lesy a ostatný porast, správne hranice a miestopisné podrobnosti. Výškopis znázorňuje tvar zemského povrchu výškopisnými údajmi, vrstevnicami so základným intervalom 1 m a technickými šrafami. Popis obsahuje názvy miestne a nesídelné a ostatné údaje mimo mapového rámu.

Na zameranie polohopisu i výškopisu sa používali najmä tachymetrické metódy (číselné aj stolové) a začali sa používať i fotogrametrické metódy. Geodetické základy boli Československá trigonometrická sieť a Československá jednotná nivelačná sieť. Grafickým polohopisným podkladom boli katastrálne mapy, zamerané číselnými metódami. Mapy 1 : 2880 vyhotovené metódou meračského stola boli iba pomocným podkladom. Mapér viedol pri meraní meračský náčrt, pri mapovaní metódou stolovej tachymetrie kreslil v poli topografický náčrt, pri mapovaní metódou stolovej tachymetrie kreslil v poli topografický originál. Pri použití číselnej tachymetrie sa topograficky originál spracúval v kancelárii.

Mapové listy sa tlačili trojfarebne (polohopis sivou, vrstevnice hnedou a popis čiernou farbou).

Na ráme mapového listu sa vyznačovala polkilometrová sieť pravouhlých súradníc vo všeobecnom konformnom kužeľovom zobrazení i v Gaussovom zobrazení, v ktorom už mapovala vojenská topografická služba.

Y roku 1954 sa vyhotovovanie štátnej mapy I : 5000 - hospodárskej v súradnicovom systéme jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej zastavilo.

Obr. ŠMH

V rokoch 1960 až 1968 sa vyhotovovala technickohospodárska mapa v Gaussovom zobrazení, v súradnicovom systéme S - 42. Od roku 1969 do 1980 sa vyhotovovala technickohospodárska mapa vo všeobecnom konformnom kužeľovom zobrazení, v súradnicovom systéme Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej a v baltskom výškovom systéme po vyrovnaní. Technickohospodárske mapy vyhotovené pred r. 1969 sa previedli do súradnicového systému Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej. Pri technickohospodárskom mapovaní sa začala vo väčšej miere využívať univerzálna fotogrametrická metóda a postupne sa zavádzalo automatizované spracovanie výpočtových a zobrazovacích prác.

Od roku 198I nadobudli účinnosť smernice pre tvorbu Základnej mapy ČSSR veľkej mierky. Toto mapové dielo sa v súčasnosti buduje a bude pokrývať celé naše územie. Pri jeho spracovaní sa využívajú moderné prístroje, geodetické i fotogrametrické mapovacie metódy a prostriedky výpočtovej a zobrazovacej techniky.

Obidve mapové diela majú zhodný klad, rozmery a označovanie mapových listov, až na malé výnimky majú zhodný aj mierkový rád. Označovanie máp v mierke 1 : 5000 je rovnaké ako pri Štátnej mape 1 : 5000 odvodenej. Klad, rozmery a označovanie mapových listov v mierkach 1 : 2000, 1 : 1000, 1 : 500, 1 : 250 vychádzajú z mapy 1 : 5000 a je zrejmý z obr. 5.34 a tab. 5.1 a 5.2. Klad a označovanie mapových listov 1 : 200 vychádzajú z mapy 1 : 2000 (obr. 5.35).

Obr. 5.34. Rozdelenie Základnej mapy SR 1 : 5000

V oboch mapových dielach sa rozlišujú mapy základné a účelové. Základné mapy sa vyhotovujú v mierkach 1 : 1000, I : 2000, 1 : 5000, spĺňajú predovšetkým funkciu meračského operátu evidencie nehnuteľností; sú podkladom pre vyhotovenie účelových máp a slúžia i na ďalšie účely. Technickohospodárska mapa i Základná mapa SR veľkej mierky sú štátne mapové diela. Náklady spojené s ich tvorbou, vydávaním, údržba či obnova sa hradla zo štátneho rozpočtu.

Rozdiely medzi technickohospodárskou mapou a Základnou mapou SR veľkej mierky sú najmä v obsahu a v presnosti. Obsah technickohospodárskej mapy je veľmi bohatý. Okrem polohopisu a popisu je jej súčasťou aj výškopis. Údržba týchto máp v súlade so skutočnosťou v celom rozsahu je veľmi ťažká. Základná mapa SR veľkej mierky je mapa polohopisná. Polohopis zobrazuje menej predmetov a javov ako technickohospodárska mapa, mapové značky sú väčšie a tvarovo jednoduchšie.

Obr. 5.35. Rozdelenie Základnej mapy SR 1 : 2000

Tabuľka 5.1. Rozmery rámov mapových listov

Tabuľka 5.2. Označovanie máp veľkých mierok

Technickohospodárska mapa je technická mapa veľkej mierky, ktorá svojou presnosťou a spôsobom kartografického znázornenia predmetov merania a vyšetrovania plne vyhovovala technickým a hospodárskym účelom. Vznikala prevažne priamym meraním, len výnimočne odvodením z máp rovnakej alebo väčšej mierky. Mapovala sa v záujmových priestoroch po katastrálnych územiach: Pre miestne trate sa volila mierka 1 : 1000 a 1 : 2000, pre poľné trate a lesy 1 : 5000. Mierka 1 : 500 sa používala najmä pre účelové mapy a len celkom výnimočne pre základné mapy.

Geodetickým základom pre polohopisné meranie boli body Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej, doplnené podrobným polohovým bodovým poľom a pre výškopisné meranie body Česko-Slovenskej jednotnej nivelačnej siete. Podrobné polohové bodové pole sa budovalo geodetickými metódami s presnosťou + 0,06 m bez ohľadu na mierku mapy, prípadne fotogrametricky, kde presnosť jeho určenia závisela od mierky mapy. Pred začatím polohopisného merania sa vykonalo miestne vyšetrovanie, ktorého účelom bolo zistiť a podľa potreby označiť všetky predmety merania a druhy hraníc a vyšetriť údaje pre popis mapy a pre založenie písomného operátu evidencie nehnuteľností. Polohopisným obsahom boli body bodových polí, hranice pozemkov, stavebné objekty, dopravná sieť a dopravné zariadenia, potrubné a elektrické vedenia, vodstvo, vodohospodárske stavby a zariadenia. Veľmi podrobne sa v mierkach 1 : 5000 a 1 : 1000 zameriavali viditeľné povrchové zariadenia podzemných vedení.

Pri meraní výškopisu sa výškové určovali body polohopisu a podrobné výškové body potrebné na konštrukciu vrstevníc.

Pre zameranie polohopisu sa používali číselné geodetické metódy, a to metóda polárna, ortogonálna, pretínanie napred, príp. metóda tachymetrická. Pre zameranie výškopisu sa používala plošná nivelácia. a číselná tachymetria. Základnou fotogrametrickou metódou pre polohopis aj výškopis bola metóda univerzálna (obr. 5.36).

Po skončení prác v teréne a výpočtoch súradníc a výšok bodov bodového poľa nasledovali práce konštrukčné. Pre každý mapový list sa pripravil konštrukčný list na zabezpečený papier alebo plastovú fóliu, urobila sa konštrukcia polohopisu v ceruzke a porovnali styky. Konštrukcia vrstevníc sa vykonávala na kópii originálu polohopisu alebo na plastovej fólii. Podkladom pre vyhotovenie originálu popisu bol koncept popisu, vyhotovený na priesvitke. Na kartografické spracovanie polohopisu sa používala kartografická kresba alebo rytina a na kartografické spracovanie výškopisu prevažne rytina. Originály popisu sa vyhotovovali montážou fotosadzby.

Výmery sa počítali analyticky z pravouhlých súradníc lomových bodov, vypočítaných z priamo meraných prvkov .alebo z transformovaných modelových súradníc. Výmery parciel a dielov sa uzavierali na výmery skupín a výmery skupín na výmeru katastrálneho územia.

Po vykonaní dôkladných kontrol sa odovzdali kartografické originály na reprodukčné spracovanie, kde sa pre každý mapový list vyhotovili dva tlačové podklady. Tlač bola dvojfarebná, čierna a hneda. Pri technickohospodárskom mapovaní sa vyhotovoval aj nový písomný operát evidencie nehnuteľností. Na záver sa všetky časti výsledného operátu usporiadali podľa predpísaného spôsobu dokumentácie a pripravili na odovzdanie. Po prevzatí výsledného operátu sa vyhlásila platnosť nového písomného operátu evidencie nehnuteľností.

Obr. 5.36. Ukážka technickohospodárskej mapy 1 : 2000

Základné mapy veľkej mierky sa vyhotovujú v triedach presnosti 3, 4, 5 v mierkach 1 : 1000, 1 : 2000 a 1 : 5000. Väzba triedy presnosti mapovania a mierky mapy nie je pevná. Je vyjadrená v tab. 5.3, kde trieda presnosti mapovania uvedená na prvom mieste je pre príslušnú mierku mapy používaná najčastejšie.

Súčasne so zahájením tvorby Základnej mapy SR veľkej mierky sa zmenil pohľad na posudzovanie presnosti mapovania. Hlavná tu už nie je mierka mapy, ale trieda presnosti mapovania. Mapy sa vyhotovujú automatizovane a výsledok mapovania nie je už len grafický, ale aj číselný. Mierka mapy m á len druhotný význam, zobrazenie zo súradníc je možné vyhotoviť v akejkoľvek mierke. Podrobné polohové bodové pole sa musí vyhotovovať na menej v tej triede presnosti, v ktorej sa bude mapovať. Výhodnejšie je, keď sa vybuduje o triedu presnejšie, ako je trieda presnosti mapovania.

Základná mapa SR veľkej mierky sa tvorí najčastejšie priamym meraním, ďalej prepracovaním pôvodnej mapy alebo kombináciou oboch spôsobov. Vyhotovuje sa v súradnicovom systéme Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej. Presnosť máp je daná presnosťou mapovania, presnosťou grafického zobrazovania, prípadne presnosťou pôvodného mapového podkladu. O tom, v ktorej triede presnosti sa bude mapovať, rozhoduje územný orgán geodézie a kartografie.

Základná mapa SR veľkej mierky obsahuje body polohového a výškového poľa, polohopis a popis. Predmetom polohopisu sú hranice, druhy pozemkov, budovy a ďalšie prvky polohopisu, napr. dopravných sietí a dopravných zariadení, vodohospodárskych stavieb a zariadení a ďalšie. Obsah týchto máp podrobne opisuje kapitola 4:

Tabuľka 5.3. Mierka základnej mapy SR veľkej mierky a trieda presnosti mapovania

Mierka mapy	Trieda presnosti mapovania
1 : 1 000	3,4
1 : 2 000	4,5,3
1 : 5 000	5,4

Mapované územie tvorí jedno alebo niekoľko katastrálnych území. Číselným výsledkom mapovania je podľa tried presnosti a dôležitosti mapovaného územia báza údajov základnej mapy, t.j. polohopis základnej mapy, uložený na pamäťovom médiu počítača, alebo zoznam súradníc bodov polohového bodového poľa a podrobných bodov. Grafickým výsledkom mapovania vo všetkých triedach presnosti sú originály základných máp.

Ak bol v mapovanom území vyhotovený výškopis, ktorý svojou presnosťou vyhovuje technickému predpisu na tvorbu máp veľkých mierok (ČSN O1 3410), využije sa na doplnenie základnej mapy v mierke 1 : 5000. Základná mapa 1 : 5000 doplnená výškopisom už neplní funkciu meračského operátu evidencie nehnuteľností.

Základné mapy SR stredných mierok sa vyhotovujú v mierkach 1 : 10 000, 1 : 25 000, 1 : 100 000, 1 : 200 000. Základnou technológiou ich spracovania je odvodenie z mierky väčšej sa vždy odvodzuje mierka menšia. Len Základná mapa SR 1 : 10 000. je mapa pôvodná, ktorá vzniká na základe vyšetrovania a merania s využitím topografickej mapy 1 : 10 000 ako hlavného grafického podkladu, len výnimočne novým mapovaním.

Pri prechode do menšej mierky je nevyhnutná kartografická generalizácia. Uplatňuje sa tu generalizácia obrysov a tvarov, napr. pri vrstevniciach, blokoch stavebných objektov, ďalej výber prvkov napr. ciest. S postupom do menších mierok ubúda pôdorysné vyjadrenie prvkov a pribúda vyjadrenie mapovými značkami.

Kartografické a polygrafické spracovanie základných máp SR stredných mierok sa vykonáva v súlade so zoznamami m apových značiek pre príslušné mierky a podľa vzorových listov. Všetky mapy majú jednotný farebný základ, sú päťfarebné, pri mapách 1 : 50 000, 1 : 100 000 a 1 : 200 000 sú navyše fialovou farbou vyznačené okresné, krajské, republikové a štátne hranice. Pre mapy sú charakteristické tlmené farebné odtiene, pretože sú podkladom pre projektovanie, evidenciu rôznych údajov a podkladom pre vyhotovenie účelových máp. (Základná vodohospodárska mapa SR, Cestná mapa, obidve v mierke 1 : 50 000, atď.).

Základná mapa SR sa začala spracovávať v r. 1970. Bude pokrývať súvisle celé územie SR. V súčasnosti sa na časti nášho územia Základná mapa SR vytvára, a tam, kde už bola vyhotovená a nastali zmeny, sa obnovuje. Tvorí sa

reambuláciou a kartografickým prepracovaním tlačových podkladov topografickej mapy v mierke 1 : 10 000, len výnimočne novým mapovaním. Výsledkom tvorby sú tlačové podklady a výtlačky prvého vydania. Obnova Základných máp SR 1 : 10 000 spočíva v oprave tlačových podkladov predchádzajúceho vydania. Výsledkom obnovy sú aktualizované tlačové podklady a výtlačky ďalšieho obnoveného vydania.

Základná mapa SR 1 : 10 000 sa vyhotovuje v súradnicovom systéme Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej a vo výškovom baltskom systéme po vyrovnaní. Číselným polohopisným podkladom sú pravouhlé súradnice polohopisných geodetických bodov, súradnice rohov vnútorných rámov mapových listov Základnej mapy SR I · 10 000 a topografickej mapy 1 : 10 000 a priesečníky týchto rámov. Číselným výškopisným odkladom sú nadmorské výšky Česko-Slovenskej jednotnej nivelačnej siete, Česko-Slovenskej trigonometrickej siete a bodov podrobného polohového bodového poľa prvej triedy presnosti. Hlavným grafickým podkladom sú tlačové podklady topografickej mapy I : 10 000. Doplňujúcimi podkladmi sú mapy rovnakej alebo väčšej mierky, letecké meračské snímky a iné elaboráty, poskytujúce potrebné informácie.

Klad, označovanie a rozmery mapových listov vychádzajú z kladu mapových listov Základne mapy SR 1 : 200 000, Rozdelením na 4 diely vznikne Základná mapa SR 1 : 100 000 s označením napr. 12-3, ďalším delením vznikne Základná mapa SR 1 : 50 000 s označením napr. 12-31 a Základná mapa SR 1 : 25 000 s označením napr. 12-441 (obr. 5.37).

Obr. 5.37. Rozdelenie Základnej mapy SR 1 : 200 000

Mapové listy Základnej mapy SR 1 : l0 000 vzniknú rozdelením Základnej mapy SR 1 : 50 000 na 5 vrstiev a 5 stĺpcov. Označenie mapového listu sa skladá z označenia mapového listu Základnej mapy SR 1 : 50 000, doplneného za pomlčkou číslami O1 až 25, napr. 12-31-22 (obr. 5.37). Vnútorné rámy listov majú lichobežníkový tvar s konštantnou výškou 380 mm. Dĺžka základníc sa mení v kroku 0,32 mm od 470 mm do 500 mm na juhu územia SR.

Základná mapa SR l : 10 000 sa spracováva v dvoch verziách a obsahuje polohopis, výškopis a popis. Základná mapa SR 1 : 10 000 v prvej verzii obsahuje sídliská, priemyselné, poľnohospodárske a sociálno-kultúrne objekty, komunikácie, vodstvo, porast a povrch pôdy, hranice a reliéf. Základná mapa SR 1 : 10 000 v druhej verzii navyše obsahuje bodové pole, kilometrovú súradnicovú sieť a zemepisnú sieť.

Obsah Základnej mapy SR 1 : 10 000 a spôsob jeho vyjadrenia určuje zoznam mapových značiek. Mapové značky sú zoradené podľa druhov zobrazovaných predmetov do skupín.

Skupina mapových značiek pre sídliská, priemyselné, poľnohospodárske a sociálne objekty obsahuje rôzne druhy budov (nespáliteľné, spáliteľné, bloky budov, kryty, prejazdy, kostoly, kaplnky), továrenské komíny, objekty s ťažbou surovín, mlyny, píly, vežové stavby, lyžiarsky mostík, cintoríny, elektrické vedenie, poľnohospodárske objekty a ďalšie.

Mapové značky pre vodstvo obsahujú predovšetkým vodné toky, brehové čiary, suché priekopy, vyznačujú smer vodných tokov, vodopády, hrádze, prievozy, kúpeľné žriedla, pramene, studne a ďalšie. Vodné plochy sú označené farebne.

Porast a povrch pôdy je vyjadrený mapovými značkami, niekedy aj v kombinácii s plošnou farebnou úpravou. Zobrazuje chmeľnice, ovocné sady (záhrady), vinice, lúky, pasienky, lesnú pôdu s ihličnatým, listnatým alebo krovinatým porastom, lesnú pôdu s kosodrevinou lesné prieseky, okrasné záhrady (parky), močiare, piesočnatý a kamenistý povrch a ďalšie.

Skupina mapových značiek hranice a ohrady obsahuje druhy hraníc územných celkov (štátnych, republikových, krajských, okresných, obecných, hranice katastrálnych území, chránených území, porastu a užívania pôdy. Z ohrád sa zobrazujú múry, ploty, živé ploty, ohrady z navŕšených kameňov a historické hradby.

Reliéf je vyjadrený vrstevnicami so základným intervalom 1 m, 2 m, 5 m, technickými šrafami, kótami a zákresom skál. Vo vrstevnicovom vyjadrení sa rozlišujú vrstevnice základné, zosilnené, doplňujúce a pomocné, kresba vrstevníc sa. doplňuje spádovkami. Šrafami sa vyjadrujú zrázy prírodné aj umelé, raveny, rokliny, výmole, zosuvy pôdy a hlinitá alebo kamenistá sutina. Zvláštnu značku má krasový závrt. Zákresom skál sa vyjadruje skalnatý zráz, skaly, pieskovcové skaly, rebro. Samostatné značky majú kamenné rieky, morény, osamelé skaly a balvany, vstupy do jaskýň.

Kóty (body terénu s údajom nadmorskej výšky), sa vyjadrujú značkou a nadmorské výšky sa udávajú v celých metroch.

Popis Základnej mapy 1 : 10 000 sa skladá z druhového označenia znázorňovaných objektov, geografického názvoslovia, rámových a mimorámových údajov.

Na obrázkoch 5.38 a 5.39 je ukážka mapových značiek a výrez Základnej mapy SR 1 : 10 000 zo vzorového listu.

Obr. 5.38. Ukážka mapových značiek Základnej mapy SR 1 : 10 000

Obr. 5.39. Ukážka Základnej mapy SR 1 : 10 000

Mapovanie v Gaussovom zobrazení sa začalo v období druhej svetovej vojny, a to v mierkach 1 : 25 000, 1 : 5000 na Morave pre projekt prieplavu Dunaj - Odra a 1 : 10 000 na Sedlčansku v Čechách. Po roku 1945 sa realizovalo nové československé topografické vojenské mapovanie, v krátkej dobe vzniklo na území SR rozsiahle mapové dielo - topografická mapa 1 : 25 000. Z nej sa odvodili mapy 1 : 50 000, 1 : 100 000 a 1 : 200 000. V 50. a 60. rokoch vzniklo na celom našom území ďalšie rozsiahle mapové dielo - topografická m apa 1 : 10 000. Obe mapy sú pôvodné, vyhotovené priamym meraním v teréne fotogrametrickými i geodetickými mapovacími metódami. Boli určené pre technické, hospodárske a branné účely, slúžili aj ako mapy podkladové. Topografická mapa 1 : 10 000 je dnes základným grafickým podkladom pre tvorbu Základnej mapy SR 1 : 10 000. V 60. rokoch sa v tomto zobrazení vyhotovovali aj technickohospodárske mapy v mierkach 1 : 5000, 1 : 2000 a 1000, ktoré boli neskôr transformované do systému Jednotnej trigonometrickej, siete katastrálnej.

Je to konformné priečne valcové zobrazenie v poludníkových pásoch. Pre mapovanie sa ako referenčná plocha použil Krasovského elipsoid. Povrch elipsoidu je rozdelený na rovnaké poludníkové pásy po 6° a 3° zemepisnej dĺžky. Každý z týchto pásov je prevedený priamo z elipsoidu samostatne do roviny pri zachovaní konformity (nepoužíva sa prevod elipsoidu na referenčnú guľu) - (obr. 5.40).

Obr. 5.40. Schéma valcového Gaussovho konformného zobrazenia

Pre topografické mapovanie v stredných mierkach bola pre naše územie prijatá medzinárodná sústava šesťstupňových pásov. Každý z týchto pásov sa prevádza na dotykový valec. Dotykový (základný) poludník prechádza vždy stredom pásu a označuje sa l ₀. Dotykový poludník sa neskresľuje. Najväčšie dĺžkové skreslenie sa prejavuje na okraji pásov, a preto sa ich šírka volí tak, aby dĺžkové opravy zo zobrazenia nedosahovali nežiadúce hodnoty pri mapovaní. V našich zemepisných šírkach nadobúda dĺžková oprava zo zobrazenia na okraji pásu približne hodnotu 60 cm na 1 km a to je pre topografické mapy plne vyhovujúce.

Základné poludníky pre šesťstupňové pásy sú 3°, 9° , 15° , 21° , 27° pásy sa číslujú od 1 na východ (obr. 5.41). Základné poludníky sa zobrazujú na mape ako priamky, volené ako os X. Počiatky pravouhlých súradnicových sústav sa volia v priesečníkoch obrazov základných poludníkov s rovníkom. Každý pás má vlastnú súradnicovú sústavu. Kladná vetva osi X smeruje na sever, kladná vetva osi Y smeruje na východ.

Obr. 5.41. Šesťstupňové pásy Gaussovho zobrazenia

Územie SR zasahuje do tretieho a štvrtého šesťstupňového pásu. Bod so zemepisnými súradnicami j a l na Krasovského elipsoide má v rovine pravouhlé rovinné súradnice X, Y, ktoré sa nazývajú súradnice normálne. Súradnice X sú na našom území vždy kladné, súradnice Y môžu byť kladné i záporné. Normálne súradnice sa používajú pri prevodoch medzi susednými pásmi. Pre výpočty v bežnej praxi i pre zobrazovanie je výhodnejšie, aby boli všetky súradnice kladné. Preto sa zaviedli dohovorené súradnice, ktorých začiatok je posunutý o 500 km na západ Pre rozlíšenie pásov je pred hodnotou Y súradnice predradené číslo pásu (obr. 5.42). Pre mapovanie na styku súradnicových pásov treba poznať súradnice trigonometrických bodov v oboch susedných pásoch, ak sa mapuje napr. na okraji 4. pásu, treba mať k dispozícii v súradniciach 4. pásu aj trigonometrické body z 3. pásu a naopak. Týmto súradniciam sa hovorí prekrytové a počítajú sa pri každom šesťstupňovom páse v pruhu 30' na východ i na západ.

Obr. 5.42. Posunutie začiatku súradníc a prekrytové pruhy

Na zmiernenie vplyvu dĺžkových opráv zo zobrazenia sa u nás pre mapovanie vo veľkých mierkach zaviedla sústava trojstupňových pásov. Na okraji trojstupňových pásov dosahuje dĺžková oprava zo zobrazenia približne hodnotu +15 c m na 1 km. Sústava trojstupňových pásov je do sústavy šesťstupňových pásov vložená tak, že jedna časť pásov m á rovnaký základný poludník s pásmi šesťstupňovými (rovnakoosé pásy) a druhá časť má základné poludníky stotožnené s hraničnými poludníkmi šesťstupňových pásov (rôznoosé pásy) - (obr. 5.43). Pri párnych trojstupňových pásoch sa počítajú prekrytové súradnice v prekryte 15'. Pri rovnakoosých trojstupňových pásov sa prekrytové súradnice nepočítajú, nahradzujú sa súradnicami šesťstupňových pásov. Naše územie leží v 4. až 8. trojstupňovom páse so základnými poludníkmi 12°, 15°, 18°, 21°, 24 ° východnej zemepisnej dĺžky.

Obr. 5.43. Súradnicové sústavy v siedmich pásoch na našom území

Súradnicový systém má názov "Súradnicový systém 1942", S-42. Rámy mapových listov tvoria obrazy poludníkov a rovnobežiek. Nie sú rovnobežné s osami pravouhlej súradnicovej sústavy, prejavuje sa tu meridiánová konvergencia, ktorá rastie na východ aj na západ od základného poludníka. Štvorcová sieť pravouhlých súradníc sa vyznačuje v mapách plnou čiarou po 1 dm, čo v mierke 1 : 10 000 predstavuje skutočnú dĺžku 1 km.

Gaussovo zobrazenie je vhodné pre mapovanie rozsiahlych území alebo aj celej Zeme. V tomto zobrazení sa vyhotovila aj Medzinárodná mapa sveta 1 : 1 000 000 z ktorej sa odvodzuje klad a označovanie mapových listov.

Obr. 5.44. Mapové listy medzinárodnej mapy sveta, označovanie stĺpcov a vrstiev

Mapový list Medzinárodnej mapy sveta má rozmer 6° zemepisnej dĺžky a 4° zemepisnej šírky. Šesťstupňové poludníkové pásy sú číslované od západu na východ arabskými číslicami tak, že pás medzi poludníkom Greenwich a 6° východnej zemepisnej dĺžky má číslo 31. Pásy, v ktorých leží naše územie, majú čísla 33, 34. Vrstvy po 4° zemepisnej šírky sú označené písmenami veľkej abecedy od rovníka na sever a na juh (obr. 5.44). Mapové listy, pre naše územie majú označenie M-33, M-34, L-33, L-34. Postupným delením mapového listu 1 : 1 000 000 sa dá dôjsť až po mierku 1 : 10 000, prípadne 1 : 5000 a väčším (obr. 5.45, 5,46), (tab. 5.4).

Obr. 5.45. Klad listov 1 : 500 000, 1 : 200 000, 1 : 100 000

Obr. 5.46. Delenie listov mapy 1 : 100 000

Tabuľka 5.4. Rozmery a označovanie mapových listov

Topografické mapy v mierke 1 : 25 000, ktoré sa začali spracovávať bezprostredne po r. 1945, boli určené predovšetkým pre potreby obrany štátu. Vyhotovovala ich vojenská topografická služba v spolupráci s civilnou geodetickou službou. Mapy neboli a nie sú dostupné širšej technickej verejnosti.

Topografické mapy v mierke 1 : 10 000 a 1 : 5000 vyhotovovala civilná geodetická služba v spolupráci s vojenskou topografickou službou. Mapy v mierke 1 : 5000 sa vyhotovovali výnimočne len pre územia zvláštnej hospodárskej dôležitosti. Geodetickým základom. mapovania boli body Česko-Slovenskej trigonometrickej siete a ďalšie geodetické body a body Česko-Slovenskej jednotnej nivelačnej siete.

Medzi najdôležitejšie prvky polohopisného obsahu patrili pevné body, sídliská, priemysel a miestne hospodárstvo, železnice, cesty, vodstvo, mosty, prievozy a brody, hranice, ohrady, porasty a povrch pôdy. Značkový kľúč topografických máp bol bohatý, obsahoval viac ako 500 mapových značiek.

Mapovalo sa fotogrametrickými a tachymetrickými metódami. Hlavnou fotogrametrickou metódou bola metóda univerzálna, polohopis a výškopis mapy sa získal vyhodnotením leteckých meračských snímok na univerzálnych fotogrametrických prístrojoch. Ďalej sa používala metóda kombinovaná, ktorá spočívala v kombinácii fotogrametricky získaného polohopisu (fotoplán) s geodeticky zameraným výškopisom. Geodetickými metódami bola stolová a číselná tachymetria. Použitie metód záviselo od charakteru mapovaného územia. V členitom teréne bez súvislého lesného porastu sa v plnej miere uplatnila univerzálna fotogrametrická metóda, v rovinatom území bola hospodárna metóda kombinovaná. Tachymetrická metóda sa používala predovšetkým na domeriavanie nevyhodnotených, zarastených priestorov. Výsledkom práce topografa v teréne bol topografický originál, spracovaný farebnými tušmi, ktorý potom slúžil ako podklad pre vyhotovenie kartografických originálov. Mapy sa tlačili farebne a ich farebné vyjadrenie v porovnaní s dnešnými Základnými mapami SR stredných mierok bolo podstatne výraznejšie. Všetky práce na tvorbe topografickej mapy boli dobre organizované a dielo, ktoré vzniklo na celom území SR, má veľmi dobrú technickú i grafickú úroveň (obr. 5.47).

Obr. 5.47. Ukážka topografickej mapy 1 : 10 000